Vy už viete, ako to dopadlo.
(Pretože Nevedecký síce vychádza v nedeľu, ale píšem ho v piatok.)
No nech je výsledkom čokoľvek, voľby sú výbornou ukážkou toho, ako nám zlyháva mozog. Presnejšie, ako nami manipuluje, ako nám klame a ako sa nám hromadia chyby v myslení, aj keď sa radi tvárime, že sa to týka len tých druhých.
Zároveň je to dobrá príležitosť pripomenúť si Daniela Kahnemana, ktorý minulý týždeň zomrel.
Ak to veľmi zjednoduším (odpustite), Kahneman, nositeľ neoficiálnej ekonomickej nobelovky, nám pomohol pochopiť, že naše predsudky a predstavy o bystrých mozgoch, o našich skvelých racionálnych nástrojoch na uchopovanie sveta sú obyčajným mýtom.
Pointou totiž nie je len to, že máme v mysliach myslenie pomalé aj myslenie rýchle (a nepresné), ale že naše mozgy sú predovšetkým pragmatickým nástrojom prežitia. A evolúcia nimi hýbala za nejakých podmienok, takže tomu dodnes zodpovedajú: a veľa na tom nezmenili ani naše komplikované sociálne vzťahy v mestách, ani demokracia.
Pred rokmi sme mali v SME sériu textov Chyby myslenia, kde sme sa pokúšali niektoré z týchto pascí načrtnúť a vysvetliť.
Ukazovali sme, prečo si volíme idiotov, prečo na seba dokážeme pri politických debatách kričať, vysvetľoval som, prečo sa Fico alebo Babiš mohli stať úspešnými politikmi. Alebo že každý z nás už narazil na IKEA efekt: keď sa nám nami vytvorené veci zdajú hodnotenejšími.
