U miestnite na stôl malý bod, trebárs bodku na papieri. Posaďte k takémuto stolu človeka a spýtajte sa ho, ako ďaleko sa drobný bod nachádza. Čo myslíte, čo vám odpovie?
Intuitívna odpoveď znie, že záleží iba na vzdialenosti. Tá správna však dodá, že takmer rovnako záleží aj od toho, či váš dobrovoľník na bod dočiahne.
Jednoducho, ak je bodka v dosahu (a to platí aj v prípade, že umožníte používať nejakú pomôcku, trebárs pravítko), ľudia zvyknú vzdialenosť podceňovať. Naopak, ak sa nachádza mimo dosahu, bude sa vzdialenosť zdať väčšia.
Tento klasický experiment Jessicy Wittovej z polovice minulého desaťročia podľa magazínu Science ukazuje, ako naozaj fungujú naše mozgy. Že sú to síce celkom šikovné rozhodovacie stroje v našich hlavách – ale zároveň i stroje, ktoré nás systematicky klamú, podvádzajú a robia z nás tak trochu hlupákov.
Potvrdzujúce skreslenie a IKEA
O klamstvách našich mozgov vieme oddávna. S takýmito tendenciami pracovali doboví politici a rečníci azda už od okamihu, keď vôbec môžeme o rečnení a politike hovoriť.
Nutkanie hľadať kauzálne príčiny za akýmikoľvek udalosťami a pridávať im ľudské vlastnosti zneužívali kňazi a šamani od okamihu, keď vznikol človek. A už antickí rečníci a politici poznali rétorické a presvedčovacie klamy, ktoré im pomáhali manipulovať davom.
Označenie kognitívny bias a systematickú prácu s týmito klamami mozgov však priniesli vedci až začiatkom sedemdesiatych rokov.
Amos Tversky a Daniel Kahneman si všimli, že ľudia nedokážu dobre pracovať s veľkými číslami a... dnes poznáme desiatky podobných mentálnych skreslení. Niektoré vyplývajú z používania jazyka a jeho štruktúr, iné sú evolučne vkódované do našich mozgov, ďalšie sú dané spoločnosťou. A časom sa vyvíjajú – alebo aspoň ich mená.
Pred piatimi rokmi Michael I. Norton, Daniel Mochon a Dan Ariely podľa štúdie v magazíne Journal of Consumer Psychology zistili, že v našej spoločnosti existuje akýsi „efekt IKEA“.
