SME

Vybrali sme videohry, ktoré sa v roku 2017 oplatilo zahrať

Prey, nový Wolfenstein či Horizon: Zero Dawn. Pozrite si redakčný výber.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prey

Prey je ukážkou toho, koľko sily a inovácie môže hra vyťažiť z jednoduchej myšlienky. Samotná hra pritom nie je ani jednoduchá ani novátorská. Má komplikovaný a pomerne všedný príbeh zasadený do budúcnosti, v ktorej sa hlavný hrdina s amnéziou zobudí na opustenej vesmírnej stanici ovládanej mimozemšťanmi. Ako hráč začnete skúmať prostredie, ničiť mimozemšťanov a odhaľovať príbeh stanice. Potiaľto je Prey bežnou hrou.

Čo ju však odlišuje je zúrivé odhodlanie dať hráčom zmysluplnú voľnosť. Hra len stanoví základné pravidlá sveta a čaká, čo s nimi hráč urobí.

Napríklad na začiatku hry dostanete zbraň, ktorá vystreľuje rýchlo schnúce guče peny, ktoré sa prilepia na akýkoľvek povrch. Chcete nimi skúsiť zabarikádovať priechod alebo uhasiť požiar? Môžete. Ak ich skúsite vystreliť na nepriateľov, zistíte že ich pena spomaľuje. Ak máte dosť "nábojov", môžete skúsiť postaviť z peny úplne nové schody a dostať sa na miesta, kam by ste sa za normálnych okolnosti dostali až po hodinách hrania.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Prey je mimoriadna aj preto, že je takmer na všetky výstrelky hráčov pripravená. Zadnlivo každý pokus skúsiť niečo odmení novým kúskom príbehu alebo odmenou v podobe herných predmetov.

Tento rok sa na hernom trhu neobjavilo lepšie miesto, ktoré by hráčom dávalo a odmeňovalo ochotu skúmať a experimentovať - inými slovami, hrať sa.

Wolfenstein 2: The New Colossus

Akčné hry už nie sú hlúpe, nie sú postavené len na samoúčelnom zabíjaní a vyžívaní sa v násilí. Wolfenstein vo svojich začiatkoch pomohol vytvoriť úplne nový typ hier a teraz ho formuje do moderného konceptu. Samozrejme stále na vás čakajú stovky nepriateľov, tony munície a akcia, počas ktorej si nebudete mať kedy ani vydýchnuť.

Celé to ale dokopy spája skvelý príbeh a hlavne množstvo postáv, pri ktorých vám bude záležať na ich osude. Nový Wolfenstein (prečítajte si recenziu) jednoducho dokáže zaútočiť na city rovnako dobre, ako aj na žalúdok a popri hektolitroch krvi nenápadne tvorí dokonalú atmosféru nacistického úspechu, ktorý by nikto nikdy nechcel zažiť.

Vitajte vo svete plnom brutality, kde nacizmus zvíťazil nad ľudskosťou. Vitajte vo svete plnom emócií, otázok a ťažkých rozhodnutí. Bethesda si dokázala ustrážiť jeden zo svojich najväčších klenotov a Wolfenstein je jednou z mála sérií, na ktoré sa dá spoľahnúť aj po rokoch a množstve pokračovaní. Deťom túto hru ale nekupujte, hoci je jej posolstvo pozitívne, tak do ich rúk nepatrí.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Monument Valley 2

Hra Monument Valley od roku 2014 nadchla milióny hráčov. K jej fanúšikom patria dokonca aj ľudia, ktorí by iné hry do ruky nechytili. Putovanie princeznej Idy po krajine plnej optických ilúzií, bizarných Escherovských stavbách a labyrintoch, v ktorých platia svojrázne fyzikálne zákony, je naozaj krásny hlavolam. Nečudo, že po ohlásení jej pokračovania malo mnoho fanúšikov predčasné Vianoce.

Monument Valley 2 je v mnohom podobná jednotke. Hráči sa opäť dostávajú do vizuálne prekrásneho prostredia len zľahka podfarbeného ambientnou hudbou. Nemení sa ani hrací priestor. Bludiská a labyrinty, prapodivné zámky s otočnými schodiskami, množstvo dverí, do ktorých treba vojsť, aby ste sa objavili niekde, kde to vôbec nečakáte.

Zmenou však je, že tentoraz hráme s dvoma postavami. Žena Ro a jej dcéra prechádzajú najskôr úlohami spolu, neskôr ich musíte viesť po rôznych cestách a s každou riešiť samostatný rébus. Napokon sa však obe musia rozdeliť a každá sa vydať vlastnou cestou.

Ak ste patrili k poctivým hráčom prvej časti, potom sa v dvojke nemáte kde zaseknúť a úlohy vyriešite pomerne jednoducho. To je možno aj jediná nevýhoda tejto krásnej hry. Bez problémov ju dohráte v priebehu jedného dlhšieho večera.

Destiny 2

Ak chcete písať o udalostiach roka vo videohernom svete, len ťažko sa vyhnete zmienke o Destiny 2 (prečítajte si recenziu). V skutočnosti sa pravdepodobne objaví hneď v prvej, možno v druhej (ako v tomto prípade) vete.

Prvé Destiny totiž – so všetkými chybami a absenciou príbehu – prinieslo významne zmeny do žánru, vytvorilo okolo seba fanatickú hráčsku komunitu a udalo štandard priemyslu, prinajmenšom v tom, ako má vyzerať mechanika modernej strieľačky a ako získavanie nových schopností a zbraní.

Otázkou bolo, čo prinesie pokračovanie miestami kontroverzne prijímanej prvej časti. Či dokáže dať strieľaniu aspoň nejaký zmysel. A či zvládne priniesť hru aj pre rekreačných hráčov, aj pre hard-core komunitu.

Prinajmenšom čiastočne sa to podarilo. Príbeh je hlúpy – ale teraz aspoň je. Hra sa hrá rovnako skvelo ako predtým. A na hodiny vás dokáže baviť... až kým kampaň neskončíte. Potom, nuž, potom vlastne nemáte príliš čo robiť. Destiny 2 je však jednoznačne jednou z najlepších hier roka. A tento raz sa naozaj nevyplatí čakať, kým sa konečne ocitne v nejakej zľave.

Assassin's Creed: Origins

Niektorí hovorili o upadajúcej sérii. Iní zase, že chýba len väčšie nadýchnutie a veci neuponáhľať. Ubisoft sa napokon rozhodol dopriať svojej značke Assassin’s Creed viac času – a dobre urobil.

Origins (prečítajte si recenziu) odhaľuje počiatky celej hernej série a opisuje, ako asi vznikli základy bratstva asasínov aj templárov. Vývojári radikálne zmenili mechaniku bojov, no podstata hry zostala rovnaká. Navyše, zasadili ju do prekrásneho prostredia starovekého Egypta v čas Ptolemaiovcov a Rimanov.

Sérii sa tak podaril veľký návrat – alebo, ak chcete, reštart. Ak by sme však chceli hľadať výhrady, dve sa isto nájdu: nedáva zmysel, ako sa v hre objavujú a vylepšujú zbrane. A problémom tiež je, že Ubisoft rezignoval na príbeh. Ak chcete Assassin’s s príbehom, vráťte sa radšej do renesančného Talianska a k Eziovi. Nie je to síce náhodný zhluk udalostí, ako pri iných hrách tohto vydavateľstva, no ani strhujúci scenár tak typický z minulosti.

Hellblade: Senua's Sacrifice

Ako ďaleko by ste zašli, aby ste zachránili milovanú osobu? Možno by ste sa postavili aj Hel, samotnej bohyni severského podsvetia Helheim. Ako ďaleko by ste však zašli, aby ste dokonalo stvárnili vo videohre psychózu? Možno aj za neurovedcami, odborníkmi na mentálne zdravie, či ľuďmi, ktorí trpia vidinami, počujú hlasy a prežívajú všetko s ňou spojené.

A tak vznikla "hra", ktorá je metaforou pre prežívanie psychózy. Veď ktoré iné médium by umožnilo tak dokonalo preniesť sa do mysle postavy.

Všetko v hre sa podriadilo tejto myšlienke, využíva technológiu a mechanizmy ako máloktorá iná hra - cez halucinácie a spracovanie zvukov (skúste počas niekoľkých hodín počúvať cez slúchadlá naraz hlasy, ktoré vás neustále odsudzujú, znevažujú a spochybňujú), až po sklony vidieť vzorce v okolitom prostredí tam, kde si ich iní nevšímajú.

Vývojári zašli tak ďaleko, že obetovali "tradičnú zábavu", ktorú od hier môžeme čakať, preto sa občas Hellblade môže zdať ako neustále opakovanie toho istého. Avšak v kontexte so psychózou to dáva úplný zmysel a ak pristúpite na pravidlá, čaká vás zážitok ako žiadny iný.

Call of Duty: World War II

Potom, čo vlani prinieslo štúdio Electronic Arts Battlefield 1 o prvej svetovej vojne, s podobnou témou prišlo aj konkurenčné Activision. Call of Duty: WWII má výborne vyskladaný príbeh, ktorý je rozprávaný osobnejšie, než to robí Battlefield 1.

Vygraduje až do momentu, keď vojak Ronald Daniels, hlavná postava hry, prehľadáva oslobodený koncentračný tábor Berga, kde nacisti zadržiavali prevažne Američanov, aby našiel svojho zajatého kamaráta.

Grafika rozprávačských častí je úchvatná a miestami zameniteľná s hraným filmom. Príbeh síce sem-tam až veľmi okato útočí na emócie, ale novému Call of Duty to odpustíte, pretože má skvelú hrateľnosť.

Vojak Daniels nie je jedinou postavou, ktorú hráte - vyskúšate si napríklad aj úlohu francúzskej odbojárky, ale zažijete aj veľkolepé bitky (vylodenie v Normandii), či boj z blízka a vyzvedačstvo (oslobodenie Paríža), kde nie je postup v misii dopredu daný. Hra je dobre vyskladaná aj preto, že keď začnú po čase nudiť útoky ručnými zbraňami, dostanete misiu v tanku či lietadle. Call of Duty: WWII má menšie negatíva, napríklad krátky hrací čas, príbeh sa dá prejsť za šesť-sedem hodín.

Horizon: Zero Dawn

Jedno z najväčších prekvapení (prečítajte si recenziu) prišlo s krásnym otvoreným svetom, dobrým príbehom, dokonalou vizuálnou stránkou a hlavne zábavným štýlom hrania.

Ohromná voľnosť pohybu a akcie v hernom svete je tým najzábavnejším prvkom celej hry. Nikto vás do ničoho nenúti, môžete sa preto len tak prechádzať po svete, vychutnávať si úchvatný západ slnka, či z bezpečnej diaľky sledovať nepriateľské mechanické zvieratá.

Ku každej novej situácii a ku každému problému môžete pristúpiť z iného uhla, nič vám nebráni vykonať veci násilne, potichu, alebo inteligentne s čo najmenším úsilím.

Horizon: Zero Dawn ale nie je hra pre každého. Vyžaduje totiž dostatok času, chuť objavovať nové miesta a hlavne strategické plánovanie každého väčšieho súboja, keďže nepriatelia by vás veľmi rýchlo doslova rozdupali. Horizon zároveň ukazuje, čo môžeme očakávať od konzoly PlayStation 4 Pro, keďže po vizuálnej stránke je hra dokonalá hlavne v spojení s HDR technológiou a 4K rozlíšením.

NieR: Automata

Väčšinu hier poháňa vpred príbeh, ktorý zabudnete v momente, keď nabehnú záverečné titulky. Príbehy hry ešte stále rozprávajú tak, že by lepšie fungovali ako filmy. Ale nový NieR funguje len preto, že je to videohra, rozpráva príbeh ako videohra, rúca štvrtú stenu len tak, ako to dokáže videohra.

NieR totiž musíte dohrať aspoň päťkrát, aby ste plne porozumeli, o čo hre ide a čo chce povedať. A kým prvé dve dohrania sú pohľady dvoch postáv na rovnaké udalosti s dôležitými obmenami aj v hrateľnosti, tretie dohranie je už úplne iná hra.

To, že sa z akcie z pohľadu tretej osoby stáva na počkanie dvojrozmerná automatová strieľačka, chvíľami je to adventúra, chvíľami rúbanica ako Devil May Cry, chvíľami metafora ľudského správania a existencializmu, a mnoho ďalšieho, robí z NieR: Automata jedinečnú hru.

Ghost Recon: Wildlands

Ghost Recon: Wildlands (prečítajte si recenziu) prináša úžasne vizuálne spracované prostredie Bolívie, kde si vyskúšate brodenie močiarmi, prekonávanie zalesnenej džungle či jazdu vyprahnutou púšťou. Zaujímavý je aj námet príbehu, v ktorom vediete malý tím profesionálnych vojakov v utajení s cieľom rozložiť drogový kartel.

Už len preto si hra zaslúži byť medzi najlepšími, ktoré tento rok vyšli. Ale kto očakáva, že ide o revolučnú hru, ktorá niekam posúva celý herný priemysel, na ktorú budeme spomínať o desať-dvadsať rokov, tak bude sklamaný.

V skutočnosti ide len o výborne prepracovanú strieľačku, ktorej hrateľnosť má isté obmedzenia. Tímoví kolegovia sú hlúpi – občas zavadzajú, občas sa stratia. A aj keď námet príbehu je dobrý, hra ho nevyužíva naplno. Je to cena za to, že hra sa odohráva v obrovskom priestore. Jednotlivé misie môžete plniť v akomkoľvek poradí, príbeh tak nemusí nevyhnutne prirodzene gradovať. Ide o výborného spoločníka na odreagovanie večer po práci.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu