;) |
Servítku si pred ústa v okupovanej Venezuele rozhodne nikto nedáva a nebude to robiť ani hlavný hrdina. Respektíve hrdinovia. Alebo toho, koho si vyberiete. K dispozícii dostanete trojicu, no už len z princípu sme si zvolili švédskeho ozembucha a nie drsnú pipinu, aby bola atmosféra ako vyšitá a navyše sa tento maník na nás cerí aj z obalu hry. Výber hlavnej postavy sa môže zdať ako čisto kozmetickou záležitosťou. Vývojári zrejme zaspávali s touto myšlienkou ako nesmierne originálnou: jednému sa rýchlejšie obnovuje zdravie, henten vie rýchlejšie nabíjať zbrane a proste kozmetické odlišnosti. Dôležité však je, že pred sebou máte mapu – nie tak rozľahlú ako napríklad v Just Cause a navyše aj pekne uzamknutú na regióny, ktoré si sprístupníte až plnením misií. Na začiatku teda skočíte len za roh a nikam inam, no i tu sa pred vami otvoria možnosti, ktoré sú pre tento žáner typické. Okrem príbehového napredovania si nakloníte jednu z piatich frakcií (je tu ropná spoločnosť, venezuelskí partizáni, jamajskí piráti...) a plníte pre nich úlohy. Odstrániť človeka, zlikvidovať budovu, získať základňu a stále dokola, pričom aj tu sa občas mihne nejaká zaujímavá misia. Náklonnosť reprezentuje prehľadný ukazovateľ, no musíte si dávať pozor na to, že jedna zo strán vám môže dať za úlohu zničiť bossa iného klanu, čím si jedných nakloníte, druhých rozhneváte, ale všetko sa dá ustáť plnením všetkých možných úloh. Strany sú dôležité aj z dôvodu nakupovania bonusových vecí.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Keďže ste vo voľnom a priemerne rozľahlom svete, hodí sa občas podpora. To si môžete zaplatiť u niektorého obchodníka zhodenie tanku, jeepu, munície alebo si zabezpečíte kobercové nálety (možností je mnoho) a váš pilot sa už o ostatné postará. Dôležitú úlohu zohrávajú peniaze (získavate ich plnením úloh, takže ich máte po chvíli plné vrecká) a ropa. Ono helikopotvora nelieta z dobrej vôle, lež papá ropu a tú treba niekde získať. Aj tá sa povaľuje na každom druhom rohu: či už vo forme cisterien, ktoré dopravíte (zadarmo) na svoju základňu alebo ju nájdete po vybuchnutých vozidlách len tak pohodenú na zemi. Výsledkom toho je, že si beháte po mape, strieľate ako o dušu, vozíte sa v civilných autách, v tanku, skúsite si aké to je zalietať si a všetko to okolo vás musí správne arkádovo búchať. Principiálne sa dajú Mercenaries 2 prirovnať k Just Cause, v krízovom prípade i ku GTA, no akosi sa vytratila myšlienka zábavnosti. Posledné GTA je proste už príliš vážne a keďže dianie na obrazovke v Mercenaries 2 pripomína skôr strelnicu a béčkové filmy so svalovcom, ktorý zabíja desiatky vojakov už len svojim pohľadom, jedinú konkurenciu môžete vidieť v dva roky starom Just Cause. A čo čert nechcel, tento starší titul uštedril druhým žoldnierom ďalšiu pecku do zadku.
GRAFIKA 5 / 10
Hra dobre nevyzerá – prečo by sme si mali klamať. Konkurencia (a teraz skutočne myslíme Just Cause, tú dva roky starú hru!) je niekde inde, minimálne však krok pred Mercenaries 2. Celé prostredie je akoby poddimenzované, netešíte sa zo zapadajúceho slnka a vybuchujúcej budovy v pozadí. Jednotlivé objekty (či už vozidlá, budovy alebo fauna) majú už svoje najlepšie roky za sebou. Obsah žalúdka síce nevyvrátite, tie výbuchy sa predsa len dajú prežiť, ale stále je to príliš prosté, v žiadnom prípade nezažijete potrebný wow efekt, ktorý by vás uzemnil. Animácie pohybu sú bežné, ničím nevynikajú, filmové sekvencie sú obyčajné, nie raz videné a potom sa na jazyk derie zabugovanosť celého projektu. V PC verzii je to pomerne vysoká hardvérová náročnosť, no šalieť budete z chýb v hre.
Textúry sa občas prekrývajú, pneumatiky vozidla vidíte v asfalte (a nie na ňom), niektoré prekážky sú po výbuchu statické a ak vám torzo tanku zablokuje vchod do budovy a vy ním nedokážete pohnúť, zistíte, že fyzikálny model táto hra ani nevidela. Pri akčnom pojatí by to možno ani nevadilo, avšak ani ospevovaná deštrukcia nie je tak kruto príťažlivá a jednoducho len natankujete do budovy X striel a ona padne. Nič v štýle Battlefield: Bad Company (mľask), žiadne zábavky ako dopadnutý kus zohaveného vozidla niekoľko sekúnd po výbuchu (Just Cause) alebo rozumne zničiteľné vozidlá. Tým proste odpadne kus plechu a fajka zhasla. Nie, toto next-gen rozhodne nie je a oproti veľkohubému prehlasovaniu tu máme priemerný kúsok, ktorý neurazí, ale žiaľbohu ani nenadchne. Prostredie je rôznorodé, ale často zbytočne prázdne. Síce sa okolie niekedy sfarbí do charakteristického odtieňu farieb, ktorý je odlišný v meste, industriálnej oblasti alebo džungli, no ide o slabú náplasť na chybovosť a obyčajnosť grafického spracovania.
INTERFACE 7 / 10
Tu by sme mohli byť spokojní, keby sa neobjavili niektoré skutočne idiotské prvky. Fajn, môžete nastupovať do vozidiel, po minihre obsadíte tank a beháte a strieľate a robíte všetko to čo v iných hrách, iritovať vás však začne kopec iných vecí. V menu hry, na mape, štatistikách a podobne sa orientujete jednoducho, no dostanete sa z neho stlačením toho istého tlačidla, ktorým ste sa doň dostali. Rýchly odchod nehrozí a zvykať si na to budete dlho - hoci sa to napísané zdá ako maličkosť. Muníciu nezbierate tak, že prejdete cez ikonu povaľujúcu su na zemi a indikujúcu, že tam dole niečo je, ale sa pekne zastavíte, správne nasmerujete a stlačíte adekvátne tlačidlo či klávesu. V zápale boja to je rovnako praktické ako piť minerálku z poldecákov. Nájsť vhodné miesto, kedy je daná vec konečne aktívna, je niekedy utrpenie. Po čase si na to zvyknete a ovládanie vám v ostatných prvkoch nebude pripadať cudzie, ale všetko to vďaka týmto drobnostiam stráca na celkovom dojme vybrúseného diamantu.
HRATEĽNOSŤ 6 / 10
Všetko to, čo je popísané vyššie (a aj nižšie) by sa dalo prežiť, keby bola hrateľnosť príťažlivá, chytila vás za ruku a nepustila na dlhé hodiny. Lenže v Mercenaries 2 to je tak, že vám skôr hádže polená po nohy. Otvorený svet je výborný, pokým v ňom máte čo robiť. Isteže, úloh tu je taktiež hromada a okrem vyššie uvedených cieľov si môžete skúsiť aj špecifické úlohy (zostreľ to a to tou a tou zbraňou, prejdi tú a tú trať...), no extrémna zábava to veľmi nie je. Občas natrafíte na zaujímavú úlohu, ktorá je však onedlho spacifikovaná debilitou protivníkov i vašich pomocníkov či NPC postáv. Opakujúce sa činnosti by sme mohli kritizovať aj v iných hrách, tu je to však o to viditeľnejšie, že je hra pomerne prázdna a okrem nutného plnenia zadaní vás nič nenúti hľadať si zábavu v lelkovaní po okolí a skúmaní. Keď si tak zahráte na hodinku dve, znovu a znovu idete plniť rovnakú úlohu, baviť vás to dlhšie nebude.
V akčnej hre totiž musia byť prestrelky zábavné, chytľavé, zaujímavé – proste tvoria základ dobrej hrateľnosti. Tu je to splnené len z polovice, pretože vojaci padajú rad za radom (čo by až tak nevadilo), no vás to nebaví. Nemáte správny pocit z účinnosti zbraní, ktorá výrazne kolíše. Zlikvidovať vozidlo je namáhavé, pri získavaní základne sa zapotíte, pretože to všetko okolo vás je bordel, avšak nie z dôvodu, že by ste orgasticky výskali nad akčnou stránkou veci, ale je to proste chaos. Unavujúci a nudný. Arkádová stránka veci je obyčajná, nevyniká tým, čím by mala, pretože to, čo fungovalo v prvom Mercenaries, už dnes nestačí. Humor, ktorým vás hra častuje sa dá vstrebať, dokonca sa pousmejete, neustále strieľate, nechávate si zhadzovať zásoby, ale to sú len vybrané body, kedy sa bavíte (alebo baviť môžete), po ich naplnení však ostane okolo vás prázdno.
Za klad rozhodne považujeme odhalenie vašej identity. Pokým cupitáte po vlastných, každý vás hneď spozná a ste ten švédsky žolďák, ktorý robí všade riadny brajgel a Solano ho trafil do zadku. Ak sa skryjete do vozidla, trvá istý čas, než ho ostatní začnú priraďovať k frakcii, ku ktorej patrí. Záleží na tom, v koho vozidle práve idete – civilné je všetkým ukradnuté, lenže to je slabá náplasť na akčné chúťky a s tankom predsa len z pravej strany prednosť dávať nemusíte, takže si sadnete do tejto plechovej ozruty. Tu trvá čas, než ste považovaní za osobu z frakcie, ktorému patrí tank. Pri prechode nepriateľským územím, respektíve v blízkosti inej strany, vám začne klesať indikátor odhalenia a keď ste na nule, už všetci okolo vedia, že v tanku je niekto cudzí. Funguje to výborne, môžete sa nepozorovane dostať do nepriateľskej základne a tam to poriadne rozprúdiť, ale to je asi tak všetko, čím si nás hrateľnosť získala. Je vynikajúce, že protivníci o vás hneď nevedia ako v iných hrách, ale... ale už keď akcia nie je poriadna, čakali sme, že sa vybláznime vo vozidlách.
Tie sú taktiež príliš obyčajné, veľmi sa od seba neodlišujú (samozrejme JE rozdiel či idete v tanku, bavoráku, hrdzavom pick-upe, kamióne alebo motorke, ale rozdiely v približne rovnakých triedach nie sú) a je ich zúfalo málo. A taktiež je super, že môžete lietať a plaviť sa, no hráča naštve, ak na rieke nájde FAKT GIGANTICKÚ loď, pri ktorej je aj ten 20 metrový kolos, ktorý práve ovládate, len zrnkom piesku v púšti, a nemôžete sa na loď dostať a ovládať ju. Voľnosť je obmedzujúca, autá sú až príliš arkádové a necítite v nich rýchlosť. Taký obyčajný otvorený svet, v ktorom to poriadne búcha, trieska a po vlastných vás behať nebaví, ale hrali sme už lepšie. Príbeh rozhodne vyslobodením z tejto patálie nie je, úlohy začnú po čase nudiť. Jediným dôležitým prvkom je neutíchajúca akcia.
MULTIPLAYER 7 / 10
Mercenaries 2 môžete hrať koopertívne, čo je nesmierne super, pretože sa môžete prihlasovať do hry, vykopávať neschopných z tej vašej, no to je asi tak všetko pozitívne na multiplayeri. Žiadne stretnutie viacerých hráčov, navyše chýba možnosť komunikácie počas hrania. Je príjemné, že väčšina úloh je omnoho zábavnejšie riešiteľná práve v kooperatívnom režime a priam sa núka možnosť, aby jeden hráč sadol za volant vo vozidle, druhý strieľal zo statického guľometu umiestneného na korbe, no chýba tomu niečo viac. Prihlásiť do hry sa môžete hocikedy a k hocikomu, len to musí byť z vášho regiónu – nezmyselný krok. Je to o niečo väčšia zábava ako v samostatnom hraní, ale len o malý kúsok. Táto možnosť tu však je, tak za ňu buďme radi, hoc prst nahor určite dvíhať nebudeme.
ZVUKY 7 / 10
Nič špeciálne, čo by vás malo prekvapiť, sa nekoná. Motory hučia, streľba zo zbraní hučí, rotujúca vrtuľa vrtuľníka hučí, pásy tanku valiace sa po zemi hučia a do toho hučia enemáci. Pokrikujú na vás rôzne hlášky, ktoré sú dokonca občas aj vtipné, no začnú sa po čase opakovať. V mestách však vládne audio pokoj, civilné postavy ani nepípnu a dialógy medzi hlavnými postavami sú také, ako by sme asi tak očakávali. Drsné, tupé slová majú maximálne dve slabiky. Zvuková stránka v ničom nevyniká, nedá sa na ňu sťažovať (teda pokým vám nevypadne zvuk kvôli bugu), proste taká klasika, ktorá neurazí, štandard.
HUDBA 5 / 10
Hudba by mohla dodať akcii ten správny adrenalín, no je tak utiahnutá do pozadia, že ju často nebudete ani registrovať. Pri vašich vychádzkach do prírody by sa priam hodila pohodová muzička, avšak to si budete musieť začať pospevovať asi sami, pretože budete počuť ticho sprevádzané hučaním stroja, na ktorom hru hráte. A že by sa do Venezuely hodili karibské motívy, prípadne k hlavnému hrdinovi drsná rocková muzička, pripomínať nemusíme. Alebo práveže musíme, pretože to zostalo len v našich hlavách ako nenaplnený sen.
NÁROČNOSŤ & INTELIGENCIA 4 / 10
Otvorený svet je pre dlhodobejšie hranie ako stvorený, takže vám hra pre splnenie všetkých úloh vydrží riadne dlho. Svet síce nie je príliš obrovský, ale ak sa nebudete štverať len po príbehovom rebríku, pôjde doba hrania do desiatok hodín. Ak vás to teda bude baviť. Omnoho horšie je na tom umelá inteligencia, ktorá je na úrovni hmyzu. Vojaci sú hlúpi, majú naskriptovaných zopár akcií a vôbec ich netrápi, že pri behu za guľometné hniezdo to do nich pálite a po dvoch sekundách už klopú na nebeskú bránu. Civili sú zas samovrahovia. Skríknu a hodia sa vám pod kolesá! Naozaj – to si pokojne vykračujú po krajnici a vy, nebezpečne blízko (teda meter, dva) pri nich vyvoláte dojem, že by bolo super hodiť sa vám pod kolesá a šup, už máte na konte o 5 tisíc dolárov menej za penalizáciu likvidovania nevinných osôb. Paráda.
Alebo vaši súdruhovia vojaci sa len tak motkajú a nie, že by obsadzovali základňu, zatiaľ čo vy ich kryjete. Takto 200% plán obsadzovania nepriateľského územia nesplnia a musíte ich do vchodu doslova dotlačiť, pretože si zmysleli, že by bolo fajn nabehnúť o dve ulice ďalej sniperovi pod mušku. A verte, oni to naozaj spravia. Nepriateľské tanky sú efektívne ako otvorený druhý pilier. Nevadilo by to, keby to bola zábava, toto vám však začne liezť na nervy, pretože nepriatelia sa obnovujú, po aktivovaní alarmu sa na vás valia nekonečné vlny a keď už sirénu vypnete, postavíte sa pred „miestny rozhlas“ a kosíte ďalších nepriateľov tupo nabiehajúcich pred vás v snahe aktivovať ten prekliaty bzučiak. Zdravie je riešené klasicky: strieľajú do vás, percentá života klesajú prekliato rýchlo, pri červenej obrazovke a s 2 životmi ste odolní ako s kevlarovou vestou i na mihalniciach a ak sa odoberiete niekam za roh, zdravie sa vám začne dopĺňať.
Mohlo by sa zdať, že je hranie príliš jednoduché, no opak je pravdou, misie budete plniť mnohokrát, pretože nepriateľov je kopec. Teda minimálne tak šesť kopcov a nech sú akokoľvek hlúpi, parchant za guľometným hniezdom alebo s bazookou v prackách ukrytého vojaka vás trafiť dokáže. To už zabolí. A to potom poteší, že v jednej z budov sú vojaci s pancierovou päsťou. Pohoda? Stačí ich vystrieľať? Kdeže, vidličky a nože (povšimnite si, prosím, neskutočne prepracovaný rým a nenápadne ukryté proroctvo pre budúce generácie). Oni sa tí tajtrlíci neustále respawnujú a musíte zničiť prekliatu budovu, inak vám neustále posielajú smrteľné pozdravy. Je to hlúpe, je to zbytočne frustrujúce a nezachráni to ani otvorený svet. Ešteže máte peňazí a ropy dostatok (aj keď zoberiete balík peňazí efektne umiestnený na palete alebo naftu z tankeru, o chvíľu je zas na mieste).
ZÁVEREČNÝ VERDIKT 6,0 / 10
Na Mercenaries 2: World in Flames sme sa tešili ako na plnohodnotného nasledovníka Just Cause. Malo to byť vtipné, efektné, všade kopec výbuchov, neskutočne zábavná akcia, deštrukcia všetkého možného a... a tá tu síce je, ale vás to jednoducho nebaví tak ako v iných prípadoch. Nenasávate až tak pôsobivú akčnú atmosféru, ktorá je trpko utopená v balaste nudných a opakujúcich sa úloh bez náznaku zábavy z otvoreného sveta. Žoldnieri nás sklamali. Veľmi sklamali a môžu nám ukazovať svoju päsť, dieru v zadku (vieme ktorú, všakže), nepresvedčia nás. Toto bol od Pandemicu krok smerom k priemernosti. Veríme, že si reputáciu napravia chystaným Conquestom z Tolkienovho sveta. Dnes im to nevyšlo. Mercenaries 2 je hrou, kde si po napísaní recenzent môže pokojne oddýchnuť, že to má z krku. Chytiť vás to môže, baviť vás to môže, ale hra zaostala príliš za našimi očakávaniami a choďte do toho iba v prípade, že už máte Just Cause prechodené krížom-krážom. Žiaľ.
