Niektoré hry a filmy nie sú len zábavné. Môžu mladým ľuďom pomôcť prekonať stres a smútok tým, že prehĺbia ich zvedavosť, pokoj a zmysel života.
Naznačuje to malý výskum, v ktorom sa ľudia mali hrať jednu počítačovú hru zo série The Legend of Zelda či pozerať filmy japonského animačného štúdia Ghibli.
Výskum zverejnil časopis JMIR Serious Games.
Podnetom pre nový výskum boli pocity smútku a úzkosti, ktoré trápia mnohých mladých ľudí. Výskumníci chceli zistiť, či im môžu pomôcť bojovať s týmito pocitmi obľúbené kratochvíle mladej generácie.
Ďalšie filmy štúdia Ghibli:
- Z makovej hôrky (angl. From Up on Poppy Hill; jap. Kokurikozaka kara)
- Kvapky spomienok (Only yesterday; Omohide poro poro)
- Ponyo (Gake no ue no Ponyo)
- Príbeh o princeznej Kaguja (The Tale of the Princess Kaguya; Kaguya-hime no monogatari)
- Tajný svet Arrietty (The Secret World of Arrietty; Kariguraši no Arrietty)
- Šepot srdca (Whisper of the Heart; Mimi o sumaseba)
Do výskumu zapojili 518 študentov vysokej školy. Za úlohu mali hrať sa hru The Legend of Zelda: Breath of the Wild a pozerať filmy Môj sused Totoro a Doručovacia služba čarodejnice Kiki od štúdia Ghibli.
Vplyv týchto médií na prežívanie študentov porovnávali so skupinou, ktorá sa nehrala alebo nepozerala filmy, alebo ani jedno z toho.
Samotné hranie videohry The Legend of Zelda: Breath of the Wild viedlo u študentov k vyšším skóre šťastia. Výhodou hry je, že sa odohráva v otvorenom svete, takže si každý hráč vyberá, na čo sa chce zamerať.
Hodnoty šťastia sa ešte zvýšili u ľudí, ktorí si zároveň pozreli aj filmy štúdia Ghibli. Autori vyzdvihujú najmä ich nostalgickú atmosféru.
Zvýšenie skóre životného šťastia bolo podľa nich čiastočne spôsobené zvýšeným pocitom skúmania, pokoja, osvojenia zručnosti a zmyslu.
„Ponorenie sa do objaviteľskej slobody hry Breath of the Wild a zázraku filmov štúdia Ghibli môže aktívne rozvíjať základné ľudské schopnosti – objavovanie, pokoj, hľadanie cieľa a šťastie – a ponúka tak cenné spôsoby na zlepšenie každodennej pohody,“ vysvetľuje v tlačovej správe vydavateľstva JMIR autor výskumu Andreas B. Eisingerich.
DOI: 10.2196/76522
