Minulý týždeň som tu písal o pokore.
Tento týždeň pritom veda priniesla ďalší dôkaz, že nie sme žiadnym stredom vesmíru. Najskôr nám protovedci zobrali názor, že hruda zeme pod našimi nohami je celým kozmom. Potom ukradli pravdu o statickej planéte, prestali sme byť stredom najskôr slnečnej sústavy, potom galaxie a nakoniec aj vesmíru.
Museli sme sa zmieriť s tým, že naša planéta je relatívne obyčajnou skalou pri relatívne obyčajnej hviezde kdesi na periférii našej galaxie.
A teraz už nie je extra výnimočným ani človek. Nielenže ešte aj tie rastliny dokážu reagovať na podnety (veľmi opatrne rozprávajme o tom, že možno, ale naozaj len možno cítia), ale ešte aj vyššie kognitívne funkcie v prírode zvládajú ďalšie tvory.
Napríklad myšlienky o jednotlivcovi a identite.
Donedávna sme tušili, že mená si dávajú niektoré papagáje, a potom pravdepodobne viaceré druhy morských cicavcov. Po tomto týždni vieme, že osobné mená používajú aj slony.
Podstatné na tom nie je konštatovanie, že nejaký zvierací druh zvládne volací signál. Podstatné je, že predpokladom na to je schopnosť odlíšiť identitu. Osobný dotazník slonom asi nikto nedal, ale na oslovovanie menami potrebujete komplikovanú kognitívnu schopnosť, ktorá zahŕňa aspoň nejaký koncept „ja“, koncept „ty“ aj koncept „ten iný ty“ (a kopu ďalších vecí), a zároveň schopnosť priraďovať abstraktný zástupný symbol (volanie, gesto, ...) ku konkrétnemu jednotlivcovi.
To je ohromne zložité.
