S bombastickými vyhláseniami vo vede treba byť fakt opatrný.
Už sme to videli veľakrát. Jednak, za polovicou z nich nie sú ani tak vedci, skôr ľudia ako my: ktorí o vede píšu, rozprávajú a nakrúcajú. A pri tej druhej polovici je rozumnejšie si radšej počkať na potvrdenie. A na ďalšie. A ďalšie.
Na talianske častice putujúce rýchlejšie ako svetlo si možno ešte spomínate.
Už dva týždne sa aj tu, napríklad, rozprávame o novom juhokórejskom materiáli, ktorý by mohol byť supravodičom pri izbových a ešte vyšších teplotách a pri relatívne bežnom atmosférickom tlaku. To by bola revolúcia, akurát zatiaľ chýba to potvrdenie.
Po dvoch týždňoch to vyzerá skôr tak, že výskumníci narazili na veľmi špecifický prípad polovodiča. Navyše, zdá sa tiež, že časť autorov štúdie s jej uverejnením nesúhlasila – čo teraz prešetrujú juhokórejské úrady.
Ďalšie „veľké tvrdenie“ však prišlo aj tento týždeň. Tentoraz však z amerického Fermilabu a oficiálne. Možno fyzici narazili na stopy piatej sily v prírode.
Najskôr kontext. Vo vesmíre okolo nás poznáme štyri interakcie: elektromagnetickú, gravitačnú, silnú a slabú. Naša fyzika tento vesmír dobre opisuje, už to, že čítate tento text, je skvelým dôkazom. Akurát vo vesmíre pozorujeme aj javy, ktoré naša fyzika nevie dobre vysvetliť – trebárs jeho zrýchľujúce sa rozpínanie.
Preto sme tak posadnutí hľadaním fyziky novej, preto pozorne sledujeme výsledky urýchľovačov aj dáta trebárs z Vesmírneho teleskop Jamesa Webba. Hľadáme nové častice a nové sily, alebo aspoň smer, ktorým by sa fyzika za štandardným modelom a Einsteinom mala vybrať.
Niekto to opisuje ako výstrel zo štartovacej pištole, na ktorý tak netrpezlivo čakáme. Teraz prišla nová analýza väčšieho množstva dát z jedného z experimentov (Muon g-2) Fermilabu, ktorá priniesla presnejšie merania takzvaného anomálneho magnetického momentu miónov.
