P rvé náznaky zavedenia letného času sa objavili už na konci 18. storočia. Americký vedec Benjamin Franklin uvažoval, ako lepšie využiť denné svetlo, aby sa ušetrilo za sviečky.
Vážne sa však o tejto téme začalo diskutovať v súvislosti so spoločenskou modernizáciou, najmä so zavádzaním medzištátnej vlakovej dopravy, ktorá si vynucovala koncom 19. storočia zavedenie jednotného stredoeurópskeho času.
Prvý zásah do jeho úpravy priniesla až prvá svetová vojna. V roku 1916 zaviedlo letný čas Švédsko, neskôr Nemecko a s ním aj jeho spojenec Rakúsko-Uhorsko. Je však potrebné dodať, že vtedajšie nariadenie do určitej miery rešpektovalo prirodzený biorytmus človeka a posun o hodinu dopredu sa zaviedol v období od 1. mája do 30. septembra.
Vo Veľkej Británii dokonca fungoval až od druhej polovice mája. Po prvej svetovej vojne sa toto opatrenie veľmi rýchlo zrušilo.
Ekonomické dôvody
Počas druhej svetovej vojny platil letný čas nepretržite od 1. apríla 1940 do 4. októbra 1942 a potom naďalej v priebehu letných mesiacov od roku 1943 do roku 1949.
Dôvodom bola rýdzo ekonomická úvaha o zvýšení produkcie zbrojárskeho priemyslu vzhľadom na predĺženie denného svetla vo večerných hodinách. V noci platila povinnosť zatemnenia, čo komplikovalo továrenskú výrobu.
Po vojne prevládli, prirodzene, ekonomické dôvody. V tom období to však malo určitú logiku. Po druhej svetovej vojne platili v niektorých častiach Európy zmeny času, v Nemecku boli dokonca zavedené v okupačných zónach posuny o dve hodiny.
V tých časoch malo jeden unikát aj Československo, ktoré vládnym nariadením z 27. novembra 1946 zaviedlo od 1. decembra 1946 zimný čas, teda posunutie o hodinu neskôr oproti stredoeurópskemu času.