Stredomexickí Taraskovia podľa nich zabraňovali erózii budovaním terasových polí. Choroby zavlečené Európanmi však zdecimovali ich populáciu do takej miery, že citlivý systém skolaboval. Informoval o tom časopis Proceedings of the National Academy of Sciences.
Christopher Fisher a jeho kolegovia z Kent State University v Ohiu skúmali juhozápadný breh jazera Pátzcuaro v mexickom štáte Michoacán. Hladina jazera už roky klesá a odkrýva vrstvy pôdy, z ktorých dokážu antropológovia a geológovia získať informácie o vývoji regiónu. Oblasť v okolí jazera Pátzcuaro bola až do španielskej kolonizácie centrom štátu Taraskov, jedného z najväčších národov Mezoameriky.
Na základe odkrytých vrstiev jazerných sedimentov mohol Fisherov tím podrobne zrekonštruovať zmeny v krajine v období rozkvetu Taraskov. Vyplýva z nich, že okolie jazera sa výraznejšie nezmenilo do roku 120 nášho letopočtu. V nasledujúcich 650 rokoch narastala pôdna erózia v okolí rozrastajúcich sa sídiel Taraskov. Napriek nízkej hustote obyvateľstva (iba 26 ľudí na štvorcový kilometer) narástla vrstva sedimentov miestami až o 0,15 centimetra za rok.
Ľudí naďalej pribúdalo, ale od roku 775 klesol nános sedimentov zrazu o 90 percent. Vedci sa domnievajú, že Taraskovia, konfrontovaní s eróziou, zaviedli do svojho poľnohospodárstva terasovité polia. Podarilo sa im síce zastaviť eróziu, ale zároveň vybudovali systém, ktorý si vyžadoval nákladnú údržbu.
Negatívne aspekty tejto zmeny sa naplno prejavili po príchode Európanov. Od roku 1520 sa erózia obnovila. Najprv erodovali vrchné vrstvy pôdy, potom sopečná hornina. Vrstvy usadenín rástli až o 90 milimetrov ročne. Domáce obyvateľstvo, zjavne zdecimované zavlečenými chorobami, hladom a nútenými prácami nebolo schopné udržiavať stupňovité polia.
Podľa vedcov sa Taraskom príkladne podarilo zosúladiť ochranu polí s nárokmi rozrastajúcej sa populácie. Ak sa poučíme z negatívnych následkov, ich tradičné techniky možno využiť aj teraz.
(tasr)
