Z väzňov sa stali bezvýznamné čísla bez ľudskej dôstojnosti, bezbranní ľudia bez individuality a bez možnosti brániť sa. Ak sa o to pokúsili, stali sa terčom sadistických „hier“ dozorcov. Snímka je z nemeckého filmu Experiment, inšpirovaného výskumom väzenského prostredia v roku 1971 v americkom Stanforde. FOTO - ČTK
rokmi obletelo odborný svet. Mladý, ani nie tridsaťročný vedec vtedy jednoduchými experimentmi odhalil temnú stránku ľudskej
prirodzenosti. Zistil, že človek pod tlakom autority a za určitých okolností urobí druhému prakticky
čokoľvek zlé, a že väčšina ľudí môže ochotne a bez fyzického nátlaku plniť príkazy, ktoré sami
považujú za neetické.
Jeho experiment je jednou z najkontroverznejších, ale aj najvýznamnejších psychologických štúdií 20. storočia. Ukazuje, aká tenká hranica oddeľuje anjela od diabla v každom z nás. Milgram zomrel v roku 1984, keď mal 51 rokov. Popularizátor jeho predčasne ukončenej práce Thomas Blass o ňom v uplynulom roku napísal knihu s názvom Muž, ktorý šokoval svet. Šokoval ho nielen výsledkami štúdie, ale aj spôsobom, akým k nim dospel.
Na elektrickom kresle
Milgram robil svoje pokusy v rokoch 1961-62 v New Havene, neskôr aj inde. Chcel zistiť, ako dlho pokusná osoba odolá príkazom, ktoré budú v čoraz väčšom rozpore s jej svedomím. Potreboval na to iba troch ľudí: vedúceho, žiaka a učiteľa. Vedúci a žiak svoje roly hrali, jediným ostro skúšaným bol učiteľ. Povedali mu, že bude účastníkom pokusu, ktorý odhalí pozitívne pôsobenie trestu na učenie. Proti tomu by asi neprotestoval ani Komenský.
Žiaka však neposadili do školskej lavice, ale priviazali ho na elektrické kreslo (ktoré bolo v skutočnosti len atrapou). Mal dostávať postupne šoky od 15 do 450 voltov a učiteľ si myslel, že mu ich naozaj dáva. Experimentátor ho ubezpečil, že to žiakovi pomáha lepšie sa sústrediť. Po každej chybe musel učiteľ žiakovi dávku voltov zvýšiť.
Učiteľ sedel v inej miestnosti, napriek tomu však počul, ako jeho obeť narieka. Pri 280 voltoch už vydávala iba nezrozumiteľné výkriky. Kedykoľvek učiteľ váhal so stlačením gombíka, vedúci ho posmelil. Aj zodpovednosť za zdravie žiaka zobral na seba.
Doktor Jekyll a mister Hyde
Pred pokusom Milgram oslovil asi 40 psychológov s otázkou, koľko ľudí podľa ich názoru bude schopných dať žiakovi najvyššiu dávku, teda 450 voltov. Psychológovia sa zhodli, že by to mohlo byť asi percento z pokusných osôb. Veď aký dôvod by mohli mať ľudia, žijúci normálnym, usporiadaným každodenným životom, robiť bolesť neznámym a nevinným spoluobčanom?
Málokedy sa však psychológovia mýlili tak dokonale ako pri predpovedaní výsledkov Milgramovho pokusu. Ani jedna z pokusných osôb neodmietla dať žiakovi elektrický šok. A čo viac, dve tretiny učiteľov pokračovali v tlačení gombíka až do trpkého konca, napriek tomu, že najvyššie dávky už mohli mať smrteľné následky. A ani jeden jediný z 500 ľudí, ktorí sa zúčastnili na experimente v New Havene, neposkytol pomoc žiakovi za plentou v prípade, ak ten zahral bezvedomie. Stačilo, aby experimentátor povedal - to nie je váš problém.
Milgram experimenty začínal s presvedčením, že každý, kto vchádza do laboratória, má slobodnú voľbu - prijať alebo neprijať diktát. Väčšina ľudí sa však pod vplyvom autority v bielom plášti zmenila z mierumilovného, kultúrneho a civilizovaného doktora Jekylla na temného, satanského Hydea.
Milgramove experimenty potom veľakrát v rôznych krajinách opakovali, a prakticky vždy s rovnakým výsledkom. V USA sa pohybovalo množstvo úplne poslušných ľudí okolo 61 percent, v iných krajinách okolo 65. Zdôvodnenie ich správania bolo tiež prakticky rovnaké: „Ja by som to predsa sám nerobil, veď som slušný človek, ale prikázali mi to.“ Čo je v podstate zvyčajná reakcia človeka v podriadenom postavení, ktorý odovzdáva druhým svoju slobodu, a teda aj svoju zodpovednosť.
V experimentálnom väzení
V roku 1971 sa odohral v americkom Stanforde iný experiment, v ktorom bola opäť hlavným aktérom záhadná ľudská psychika vo vyhrotenej situácii. Stredoškolských študentov rozdelili do dvoch skupín - na väzňov a dozorcov. Všetci mali v rámci pokusu plniť svoje nové sociálne roly. Vedci do ich správania nezasahovali, iba ho sledovali. Mladí ľudia sa vžili do svojich rol veľmi usilovne. Väzni najskôr položartom, polovážne zorganizovali vzburu, čím protestovali proti nezmyselným príkazom. Dozorcovia ich potom začali šikanovať, ale to už prestala byť hra. Keď si mysleli, že ich nik nevidí, správali sa sadisticky. Experiment začal byť pre väzňov nebezpečný. Výskum, naplánovaný na dva týždne, museli po šiestich dňoch ukončiť. A pritom sa všetko začalo úplne nevinne - strážcovia mali iba udržiavať poriadok a väzni iba počúvať ich rozkazy. Fyzické násilie bolo zakázané.
Jeden z autorov experimentu, profesor Philip G. Zimbardo, neskôr napísal, že pod vplyvom nových a neznámych podmienok aj inak dobrí chlapci začnú robiť veľmi zlé veci. V podstate stačí, ak môžu potenciálni násilníci pôsobiť beztrestne a anonymne, a ak sú ich bezmocné obete zbavené individuality a stanú sa z nich len bezvýznamné čísla. A sme opäť u Milgrama a jeho „učiteľov“, bezmyšlienkovito tlačiacich gombíky smrtiaceho stroja. Lebo zodpovednosť za to všetko predsa nesie niekto iný.
Premenlivosť ľudských charakterov a množstvo situácií, v ktorých sa ocitajú, možno inšpirovali Milgrama k nasledujúcim slovám: „Sociálna psychológia dvadsiateho storočia nám udelila dôležitú lekciu. O tom, čo ten-ktorý človek urobí, často nerozhoduje typ jeho osobnosti, ale konkrétna situácia, do ktorej sa dostane.“
A čo sa na tom vlastne zmenilo v 21. storočí?
