Keby sa o klonovaní rozhodovalo plebiscitom, výsledok by bol jednoznačný. Podľa prieskumov verejnej mienky 80 až 90 percent respondentov je rozhodne proti. Faktom je, že prevažná väčšina ľudí nepotrebuje vyhadzovať veľké peniaze na klonovanie, aby sa mohla rozmnožiť. Z pohľadu populačnej explózie v rozvojových krajinách je problém väčšiny skôr opačný – ako obmedziť rozmnožovanie.
Neplodná minorita sa tiež chce rozmnožovať
Keby moderné spoločnosti boli založené len na princípe demokracie a vlády väčšinového názoru, odpoveď je jasná – klonovanie treba zakázať. Je tu však druhý, politický pilier moderných spoločností, vďaka ktorému sa musíme usilovať o práva a slobodu každého jednotlivca v spoločnosti, teda aj tých, ktorí sú na tom presne opačne než väčšina. Neplodní jedinci predstavujú minoritu, ktorá má tiež právo rozmnožovať sa. Ich neplodnosť je telesným handicapom a zdravá väčšina im nemôže uprieť právo prekonať tento handicap len preto, že je to v rozpore s normami utvorenými podľa obrazu väčšiny.
Preto sa domnievam, že nejestvuje v liberálno-demokratickej spoločnosti, čo je typ politického spoločenstva, ku ktorému sa hlási väčšina západných štátov, taký etický princíp, ktorý by klonovanie zakazoval. Skôr naopak, etické normy takýchto politických spoločenstiev podporujú rovnaké práva menšín, ako sú práva väčšiny – a to sa týka nielen politických, ale aj biologických práv (napríklad spoločenskej rovnocennosti homosexuálnej a heterosexuálnej orientácie). Etický aspekt klonovania podľa mňa patrí do tejto kategórie.
Šťastie alebo nešťastie?
Na druhej strane, tie isté princípy bioetiky, ktoré nám nedovoľujú diskriminovať klonovanie ako spôsob rozmnožovania na základe majorizácie, nám dávajú do rúk veľa dôvodov, aby klonovanie ľudí bolo zakázané prinajmenšom v blízkej budúcnosti. Moderná bioetika sa opiera o princíp posudzovania možných dôsledkov. Nie je dôležité, aké dobré sú naše úmysly, ale čo ich realizáciou spôsobíme. Či prinesieme do sveta viac šťastia alebo nešťastia? To je základná otázka, na ktorú musíme v súvislosti s klonovaním hľadať odpoveď.
Už len na základe našich doterajších chabých skúseností s klonovaním zvierat bez zaváhania musíme klonovanie ľudí zakázať. Predovšetkým tým chránime právo klonovaného dieťaťa na plnohodnotný život. V situácii, keď je prinajmenšom 99-percentná šanca, že klonovaním vznikne vývojovo defektný jedinec, o zárukách nemožno hovoriť.
Reči o predčasnom skríningu „nepodarkov“ sú jednoducho vedeckou neserióznosťou a mylným informovaním zákazníkov. Vedia o tomto riziku tie desiatky neplodných párov, ktoré sa na lodi niekde v medzinárodných vodách (aby sa vyhli štátnym legislatívam) nechajú naklonovať?
Nie je to bioetika, ako sa s obľubou tvrdí, ktorá zaostáva za technológiou, ale skôr legislatíva. Čerstvá skúsenosť so zatajením neúspešných pokusov pri inej kontroverznej technike umelej reprodukcie ukazuje, že niektorí vedci sa nezastavia ani pred utajovaním skutočného stupňa rizika.
Biologické xeroxovanie
Klonovanie je však niečím výnimočným, čím sa líši principiálne od iných techník asistovanej reprodukcie. Toto „biologické xeroxovanie“ neumožňuje kombinovanie genetickej informácie rozdielneho pôvodu. Z odhadovaných hodnôt genetickej variability a dnes už známeho počtu génov človeka (približne 30-tisíc) sa dá vypočítať, že pohlavným rozmnožovaním môže teoreticky vzniknúť 10605 (číslo so 605 nulami!) kombinácií.
Len pre porovnanie; odhadovaný počet všetkých protónov a neutrónov vo vesmíre je „len“ 1076 (číslo so 76 nulami). Je to nepredstaviteľná paleta genetickej pestrosti, z ktorej môže ľudský rod čerpať. Avšak len za jedného jediného predpokladu – že jedinec vznikne spojením bunky vajíčka a spermie dvoch nepríbuzných rodičov. Hovoríme tomu sex, alebo presnejšie, pohlavné rozmnožovanie. Klonovanie je opakom sexu. Pomocou klonovania nevznikne nová genetická kombinácia, ale dieťa je genetickou kópiou jedného z rodičov.
Pomerne nedávno vedci zistili, že v rozpore s tradičnou mendelovskou genetikou nervové bunky myší potrebujú gény od oboch rodičov opačného pohlavia. Niektoré gény potomka jednoducho musia pochádzať od otca a iné od matky, aby boli v embryu správne aktivované. Tomuto procesu sa hovorí genetický „imprinting“ a jeho poznanie je ešte v plienkach.
Sex súvisí s pokrokom
Naproti tomu, už dávno vieme, že klonovaním sa rozmnožujú v prírode len primitívne organizmy, najmä rastliny. Sex očividne súvisí s biologickým pokrokom. Keby sa ľudia začali namiesto pohlavného rozmnožovania klonovať v masovom meradle, došlo by k zníženiu genetickej variability. To by mohlo ohroziť samu existenciu ľudstva. Ľudstvo by ľahko mohla zlikvidovať nejaká mimoriadne virulentná infekcia. Genetická variabilita nás vlastne preventívne na úrovni biologického druhu „očkuje“ pred infekciami.
Verme inštinktom
V akomsi inštinktívnom odmietaní klonovania k nám možno prehovára dávna skúsenosť evolúcie. Ak sme už hluchí voči zachovaniu genetickej pestrosti života tejto planéty (biodiverzity), nemali by sme zostať hluchými voči vlastnej genetickej variabilite. PETER SÝKORA
Autor je vysokoškolský pedadóg
