„S troškou ďalšej evolúcie by som azda napokon prehovorila aj ja,“ akoby naznačoval výraz zvlášť bystrej samičky Flirt, ktorú od narodenia skúma Jane Goodallová v tanzánskom Národnom parku na toku Gombe. FOTO -– SCIENCE
Medzi navýsosť ľudskými znakmi, ktorými sa človek líši od svojich najbližších príbuzných spomedzi živočíchov - šimpanzov - dominuje článkovaná reč so syntaxou. Čoraz viac vedcov si myslí, že nadobudnutie schopnosti hovoriť, zjavne súvisiacej s génom FOXP2, bolo rozhodujúcou etapou na ceste k tomu, čo chápeme ako úplná ľudskosť.
Podľa všetkého sa to podarilo až anatomicky moderným ľuďom druhu Homo sapiens, čiže kromaňoncom.
Rozhodujúca výhoda v evolúcii
Práve reč sa asi stala ich rozhodujúcou výhodou na evolučnej scéne pri konfrontácii s inými praľuďmi. Nejasnou však ostáva otázka, nakoľko ovládali reč africkí predchodcovia kromaňoncov (rôzne odvodeniny druhu Homo erectus), alebo ich súčasníci (takisto potomkovia Homo erectus), s ktorými sa stretli po svojej expanzii z Afriky - na Blízkom východe a v Európe to boli neandertálci.
Z odliatkov lebiek možno usúdiť, že príslušné mozgové centrá mali vyvinuté už starší praľudia. Ba centrá v mozgovej kôre, zodpovedajúce tým, ktoré sú u ľudí sídlom reči, vedci nedávno odhalili aj v mozgoch šimpanzov a goríl. No sám mozog na reč nestačí.
Ako sa prispôsobil človek
Potrebný je ešte aj dômyselný hlasový aparát, sústredený v hornej časti hrdla. Ľudskí novorodenci majú jazylku a hrtan umiestnené tak vysoko oproti zvyšku lebky, ako to býva u ostatných cicavcov. Počas ďalšieho vývoja im však tieto anatomické prvky postupne klesajú. Ide jednak o pokles hrtanu oproti jazylke, jednak o pokles jazylky oproti sánke a spodine lebečnej. Takto sa utvára ľudský hlasový aparát, dvojitý rezonátor s rovnako dlhou horizontálnou (od zadnej steny hrtana k perám) a vertikálnou (od hlasiviek k podnebiu) zložkou. Takáto konfigurácia vďaka svojim akustickým vlastnostiam spolu s vysokou pohyblivosťou jazyka ľuďom umožňuje vyludzovať zložité zvuky, z akých sa skladá reč. Všeobecne sa predpokladá, že tento vývojový pokles hlasovej anatómie vznikol ako unikátna ľudská adaptácia pre reč (spolu s ústupom čeľustí dozadu a zaoblením lebky).
U praľudí sa evolúcia hlasového aparátu skúma ťažko, lebo práve táto časť kostry sa zachováva iba veľmi vzácne. Žijúce primáty - pravda, s výnimkou ľudí - určite nedokážu hovoriť, aj keď dlhodobé terénne výskumy ukázali, že osobitne šimpanzy majú veľmi vyspelý systém zvukových signálov. Panuje názor, že mimoľudské primáty uviazli celkom na začiatku cesty k vyšším formám hlasovej komunikácie.
Uviazli šimpanzy na polceste?
Štyria bádatelia na čele s Takešim Nišimurom z Kjótskej univerzity teraz odhalili závažnú medzeru v našich poznatkoch. Zatiaľ totiž vedci skúmali takmer výlučne dospelé ľudoopy. Japonskí bádatelia pomocou magnetickej rezonancie vyše dvoch rokov od narodenia sledovali vývoj hlasovej anatómie troch šimpanzích mláďat. Boli to samičky Cleo a Pal a samček Ayumu. Zistili, že hrtan im po narodení klesal rovnako ako ľudským bábätkám. Prebehlo to však najmä poklesom hrtanu voči jazylke, k poklesu samotnej jazylky už nedošlo. Evolučne zrejme takýto pokles u ľudoopov vyvolala zmena mechanizmov prehĺtania. Fyzicky však prispel aj k nezávislosti tvorby zvukov a artikulácie pri hlasových prejavoch.
Anatomické predpoklady reči sa teda začali vyvíjať ešte počas evolúcie hominoidov (spoloční predkovia ľudoopov a ľudí), predtým, ako sa z nich vyčlenila ľudská línia. Napokon to potvrdzujú tiež vyššie spomenuté centrá v mozgoch ľudoopov, ktoré zodpovedajú rečovým centrám v ľudskom mozgu. Nejde o jav výlučne viazaný až na hominidy (ľudia a všetci ich predkovia od rozchodu s ľudoopmi). No iba počas evolúcie hominidov sa realizoval aj druhý potrebný krok - pokles jazylky voči lebke.
(Zdroj: Proceedings of the National Academy of Sciences USA Early Edition z 26. mája 2003)
