Počul som, že na Taiwane už majú vyše stopercentné rozšírenie mobilných telefónov. Luxembursko, Fínsko a Švédsko ich čoskoro dobehnú. Hoci v Japonsku je rozšírenie iba 65-percentné, som presvedčený, že neexistuje krajina, kde by boli ľudia zbláznenejší do mobilov. Zvlášť študenti a mladí biznismeni. Načo sú im mobily? Tvrdia, že sú takmer všade zastihnuteľní a zavolať niekomu z mobilu je pohodlnejšie, ako zháňať telefónnu búdku.
Tento argument by som bral v krajinách, kde je veľa odľahlých kútov a iné spojenie ako mobilným telefónom neexistuje. Ale v Japonsku? Na každom kroku je verejný telefón, ktorý funguje, preprava v rámci mesta i z mesta do mesta, s výnimkou automobilovej dopravnej zápchy, je veľmi rýchla. Napriek tomu vlastnia niektorí Japonci dva aj tri mobily. Jeden na pracovné záležitosti, jeden pre milenku, ďalší na telefonáty s rodinou. Niektorí majú celú zbierku najnovších modelov, ktoré prichádzajú na trh takmer každý mesiac.
Vlani som si v Tokiu kupoval nový mobil. Medzi vystavenými modelmi boli dva veľmi podobné, za jeden však chceli šesťtisíc korún, druhý bol takmer zadarmo. Spýtal som sa predavača, prečo ten cenový rozdiel. Nuž, ten drahší umožňuje uložiť do pamäte väčší počet hudobných úryvkov a zvuk pozostáva z 32 akordov. Okrem toho si človek môže vybrať svoj obľúbený vyzváňací tón, telefón sa dá napojiť na internet, je schopný ukladať obrázky, a najmä – čo predavač zdôraznil – sú v ňom nainštalované najnovšie hry!
„Čože? Ja potrebujem telefonovať,“ povzdychol som si a kúpil ten takmer zadarmo. Je to starý typ, ale napája sa na internet a má aj ďalšie funkcie, hoci podľa mňa nepotrebné. Napríklad: hneď ako pošlete niekomu správu, objaví sa na farebnej obrazovke „rozkošná“ animovaná postavička dievčatka, ktoré akože zalepí obálku a hodí do poštovej schránky. Milé, ale úplne zbytočné. Mobilné telefóny už nie sú v Japonsku iba prostriedkami kumunikácie, ale vyspelými technickými hračkami pre deti a dospelých. Mimochodom, predstavte si, že aj vážnemu biznismenovi poskakuje po obrazovke mobilu to milé kreslené dievčatko.
Raz som s jedným známym kráčal po meste. Odrazu zastal uprostred úzkej ulice, kadiaľ sme mali prejsť, a začal na displejoch svojich troch mobilov kontrolovať intenzitu signálu. Bola len na „dve paličky“ a hoci ulica merala iba 200 metrov, donútil ma zmeniť smer, aby náhodou nezmeškal nejaký hovor.
Pred piatimi-šiestimi rokmi Japoncom ešte vyzváňali mobilné telefóny kde-kade. Dnes je už základným pravidlom slušnosti, že pri vstupe do dopravného prostriedku alebo do verejných budov každý prepína zvonenie mobilu na režim vibrovania, prípadne telefón vypne. Cudzinca v Japonsku však zrejme najviac prekvapí, že viac ako na telefonovanie používajú Japonci mobil na hry a fotografovanie.
Masahiko
