Túto teóriu prezentoval americký geológ Michael Manga, ktorý skúmal seizmicky aktívnu oblasť v Kalifornii, v časopise Geophysical Research Letters.
Po veľkom zemetrasení v San Francisku v roku 1906 si vedci všimli, že miestne rieky odvádzali niekoľko týždňov viac vody ako zvyčajne. Pravidelné pozorovania odvtedy ukázali, že uvedený fenomén sprevádza zemetrasenia so silou šesť stupňov Richterovej škály a viac.
Geológovia ho nevedeli vysvetliť a tak vznikli dve teórie. Podľa prvej teórie vytláčajú zemetrasenia viac vody zo skalnatého podložia, ktoré napája rieky. Druhá teória hovorí, že otrasy rozširujú trhliny v hlbinných horninách a cez ne potom vyteká na povrch viac vody.
Manga považuje obidve teórie za nesprávne. Spolu s kolegami z Kalifornskej univerzity v Berkeley analyzoval dáta o juhokalifornskej rieke Sespe Creek, ktorá preteká jednou zo seizmicky najaktívnejších regiónov Ameriky. V ostatných 80 rokoch tu geológovia zaregistrovali 48 silných zemetrasení. Na základe zhromaždených údajov a laboratórnych pokusov vypracoval Manga svoju vlastnú teóriu.
Podľa nej nepochádza nadbytočná voda z hlbín, ale z vlhkých vrstiev pôdy na zemskom povrchu alebo blízko neho. Zemetrasenia vodu z týchto vrstiev doslova vytrasú. Keď sa totiž pôda trasie, štrbiny v nej sa uzatvoria a voda sa z nich vytlačí. V laboratórnych pokusoch vylučovali pôdne vzorky vodu pri otrasoch nad hranicou šiestich stupňov podľa kalifornských vedcov je to dôkaz správnosti ich teórie.
Trochu obozretnejší je Stuart Rojstaczer z Duke University v Durhame, štát Severná Karolína. S uvedenou teóriou v zásade súhlasí, ale výsledky nepostačujú na komplexné vysvetlenie fenoménu, tvrdí v časopise Nature. Vrchné pôdne vrstvy podľa neho obsahujú príliš málo vody, aby mohol nastať taký vzostup hladín, ako sa pozoroval na mnohých miestach. Okrem toho po veľkých zemetraseniach silno klesá hladina podzemnej vody. To nasvedčuje, že fenomén ovplyvňujú aj vrstvy vo väčších hĺbkach.
