vtedajšieho sveta. O 135 miliónov rokov neskôr Zem trafil ďalší vesmírny projektil - asteroid - a vládu dinosaurov ukončil.
„Dymiaca hlaveň“ sa našla na dne mora v blízkosti Yucatanu pri Mexiku. Táto posledná vlna veľkého vymierania nakoniec spôsobila to, že po mnohých ďalších miliónoch rokov a experimentoch so životom sa na Zemi objavil nový vládca sveta - Homo sapiens.
Najväčšie z piatich veľkých masových vymieraní však postihlo planétu pred 250 miliónmi rokov, keď náraz vesmírneho telesa na konci permu vyhubil väčšinu vtedajších obyvateľov a rastlín. Podľa paleontológov, pred 230 miliónmi rokov sa z plazov vyvinuli dinosaury. Avšak už vtedy Zem obýval iný druh pravekých zvierat, ktoré o svoj životný priestor bojovali s dinosaurmi; obrovské obojživelné krokodíly, napríklad leptosuchus, ale aj iné veľké zvieratá, ktoré bezpochyby patrili k vtedajším najväčších predátorom. Všetky tieto dravce náhle zmizli na konci triasu. Vo vodách oceánov a morí zmizlo dokonca viac druhov ako na súši. Zmizli tiež mušle, koraly a mnoho rastlinných druhov.
Ako pre Reuters poznamenal Paul Olsen, paleontológ a jeden z najväčších odborníkov na dinosaury z Kolumbijskej univerzity v USA, dinosaury mali v tejto evolučnej lotérii šťastie. Podľa vedcov je však záhadné, prečo sa spomínané vymieranie spred 250 miliónov rokov nedotklo práve dinosaurov, kým podobná (možno rozsahom menšia) zrážka spred 65 miliónov rokov tieto veľjaštery dokonale vyhubila. Jedným z najpravdepodobnejších vysvetlení je, že dinosaury z prvej vlny vymierania (pred 250 miliónmi rokov) boli oveľa menšie ako notoricky známe brontosaury alebo stegosaury, ktoré vyhynuli v druhej vlne vymierania (pred 65 miliónmi rokov).
Doteraz sa tiež predpokladalo, že náraz vesmírneho telesa na Zem spôsobil postupné klimatické zmeny, predovšetkým ochladenie, zatemnenie a kolísanie hladiny oceánu, čo v dlhodobom meradle bolo pravou príčinou vyhynutia dinosaurov. Z tohto hľadiska by malo byť vymieranie pomalým procesom, trvajúcim milióny rokov. Najnovšie výskumy však ukazujú, že zánik veľjašterov bol pomerne náhly.
Okrem asteroidálnej teórie (známa tiež ako tzv. impaktná teória) vymierania druhov existujú aj dve alternatívne teórie. Podľa prvej z nich zmenu klimatických podmienok na Zemi spôsobila obrovská vulkanická činnosť. Podľa druhej je príčinou vymieraní deštrukcia ochrannej ozónovej vrstvy atmosféry v dôsledku výbuchu supernovy v blízkosti Slnka. Impaktná teória sa však stáva čoraz dôveryhodnejšou.
(AP, 5D)
Jeden z najväčších snov človeka, lietať ako vták, by sa mohol splniť už čoskoro. Nejde však o lietanie pomocou ťažkopádnych nosných plôch, ale mávaním krídel ako to robia vtáky.
Kanadskí vedci vyvinuli tzv. ornitoptéru, zariadenie s kývavými krídlami, s ktorou by si už o niekoľko týždňov mohol zalietať prvý človek. „Splní sa jeden z najstarších snov človeka,“ povedal James DeLaurier z University of Toronto pre časopis New Scientist. O ornitoptére prvýkrát teoretizoval svetoznámy mysliteľ, sochár a maliar Leonardo da Vinci už v roku 1480. V roku 1871 postavil Francúz Alphonse Penaud plne funkčný model, ale doteraz stroskotal každý pokus človeka vzniesť sa do vzduchu mávaním umelých krídel.
Zopár nadšencov ani tieto neúspechy neodradili a myšlienku ďalej rozvíjali. Jedným z nich bol DeLaurier. V roku 1973 sa spojil s kolegom Jeremym Harrisom a na vývoji ornitoptéry pracovali vo svojich garážach a dielňach. Keď DeLaurier prešiel na univerzitu v Toronte, z hobby sa stala vážna vec. Obaja vedci si stanovili cieľ čo najskôr „naučiť“ prvého človeka lietať. Toto úsilie urýchlili počítačové simulácie a testy v aerodynamickom kanáli.
Bola to ťažká cesta. Ornitoptéra má na rozdiel od krídel lietadiel niekoľko nevýhod. Krídla ornitoptéry totiž musia zabezpečiť vztlak aj pohon. Vtáky to robia tak, že počas letu menia horizontálny uhol svojich krídel. V prípade ornitoptéry však netreba napodobňovať všetky pohyby vtákov. Stačí zjednodušená konštrukcia, ktorá však stále nie je dostatočne komplexná.
DeLaurierovi pomohol technický pokrok. Krídla ornitoptéry zhotovil z kevlaru, uhlíkových vláken a epoxydovej živice. Konštrukcia má tri časti: pohon, plynule sa pohybujúci nahor a nadol, a dve krídla so závesmi. Vždy, keď sa stredná časť pohne nahor, krídla sú stlačené nadol a naopak.
Ornitoptéru nepoháňa sila svalov, ale benzínový motor s výkonom 24 konských síl. Motor je upravený tak, že pri vzostupnom pohybe krídel má oveľa väčší výkon ako pri zostupnom pohybe. Energia vyrobená pri pohybe krídla dolu sa nakrátko uloží do zotrvačníka a pri mávnutí nahor sa opäť uvoľní.
Pohon je riešený ako v normálnom lietadle. Aby sa to dosiahlo, musí ornitoptéra najprv letieť dopredu. Potrebný ťah sa získa obtokom prúdu vzduchu pri mávnutí krídlom. Mávnutie nadol spôsobí, že časť prúdu, ktorý by normálne prešiel pod krídlom, ho obtečie po vrchnej časti. Týmto spôsobom vznikne pod krídlom podtlak, ktorý konštrukciu posunie vpred.
Krídla sú vyvinuté tak, aby sa mohli ľahko deformovať. To má zabrániť náhlemu prerušeniu obtekania vzduchom počas letu. K tomuto javu dochádza u normálnych lietadiel vtedy, keď prudko klesajú alebo stúpajú.
Ďalším problémom ornitoptéry je ovládanie. Bežné lietadlá majú na tento účel krídelko a pohyblivé špičky na koncoch krídel. Ak chce pilot zabočiť doľava, sklopí špičku ľavého krídla dolu a pravého krídla hore. Na krídla začne pôsobiť rôzny podtlak a lietadlo sa otočí. Ornitoptéra však nemá krídelko a musí sa ovládať inak: buď otočí krídla do vetra, alebo naopak, čím sa dosiahne rovnaký efekt ako predtým.
Praktickým problémom ornitoptéry bola jej nestabilnosť pri mávaní krídlami počas štartu. Skúšobné modely stroskotali na tom, že pri mávaní bol predok konštrukcie stlačený nahor alebo nadol. DeLaurier vyriešil tento problém tak, že nos ornitoptéry pri štartovacej rýchlosti 92 km/h smeruje nadol a až neskôr svoju orientáciu zmení.
Prvý skúšobný let absolvuje letecká inštruktorka a pilotka Patricia Jonesová-Bowmanová. Okrem odborných znalostí má aj ideálnu telesnú hmotnosť 45 kg. Musí sa vyrovnať aj s osobitosťami navigácie, pretože mávaním krídel sa bude neustále meniť jej zorné pole. Ornitoptéra má preto vstavané špeciálne navigačné a orientačné prístroje.
Ak bude premiérový let úspešný, bude treba zodpovedať na otázku, či má ornitoptéra budúcnosť ako lietajúci dopravný prostriedok. Aj keď sú jej konštruktéri optimisti, nevedia si predstaviť, že by ornitoptéra našla v blízkej budúcnosti praktické uplatnenie. „Niektorí veria, že ornitoptéra raz nahradí helikoptéru,“ povedal Nathan Chronister z Ornithopter Society. „Ja si myslím, že sa tak stane najskôr o sto rokov.“
(tasr)
