;) |
V dobe, keď sa nám násilie denno-denne servíruje na zlatom podnose priamo do obývačiek našich príbytkov (či už z TV, rádia, internetu alebo hier), a my už na to všetko hľadíme sťaby na úplnú samozrejmosť, sa ako krutý žart zjavil Postal 2. Vlnu pobúrenia stihol pred piatimi rokmi spôsobiť už jeho 2D isometrický predchodca, ktorý svojho času celkom slušne postriekal virtuálnou krvou obrazovky počítačov. Časy sa však menia, technológia kráča vpred, a tak sa vďaka 3D priestoru máme možnosť prvý krát pozrieť na svet očami imaginárnej postavičky menom Postal Dude, ktorá je medzi polovicou populácie (najmä americkej) naveky zatratená. Na jednej strane sa tomu v podstate nečudujem, no s prihliadnutím na fakt, že autorom išlo predovšetkým o prehnane nechutný čierny humor a najmä sa chceli do očí vysmiať práve všetkým minulým i súčasným – často – pokryteckým mravokárcom, nemožno Postal 2 len tak zmiesť zo stola a nepridať k tomu komentár.
Keď tak nad hrou premýšľam s odstupom cca niekoľkých týždňov, pričom za daný čas sa mi jej obsah dokázal krásne utriasť v mysli, napadá mi len jedno slovíčko: úbohosť. Nevidím totiž nijaký dôvod, prečo by sa mal ktokoľvek zapodievať hrou, ktorá prináša minimum zábavy (robiť z ľudí živé fakle vás po pár hodinách tak či tak omrzí), no predáva sa ako klasický titul, t.j. nie budget. Neveríte mi? Máte pocit, že snáď (jejdanenky!) moralizujem a skrátka len nechápem recesiu autorov? No dobre. Pozrime sa teda na hru trochu bližšie a uvidíme...
;) | ;) | ;) | ;) |
Grafika: 5 / 10
Running With Scissors si ako základ vybrali Unreal II engine a na miesto toho, aby z neho vydolovali maximum, predviedli nám krásny príklad toho, ako sa celkom zbytočne plytvajú financie za pomerne drahú licenciu. Prostredie hry sa odohráva v jedinom mestečku s ironickým názvom Paradise, a tak sa vám na obrazovke vykresľujú predovšetkým rôzne budovy, zaparkované autá, stromy, tráva, voda, prípadne psie výkaly. Tieto objekty (napr. banka, supermarket, polícia, cintorín a podobné krásne miesta) vo vyššom rozlíšení a s patričnou dávkou zapnutých detailov určite nikoho neurazia, no zároveň ani neohromia. Ranu medzi oči dostanete až pri pohľade na okoloidúcich obyvateľov mestečka. Slovo animácia by bola v tomto prípade urážka animátorského umenia. Postavy sa pohybujú ako drevené bábky a nechcite vidieť, čo stvárajú vo chvíli, keď ich začnete ohrozovať (je jedno či lopatou alebo rozopnutým rázporkom). Chtiac-nechtiac som sa musel smiať a neskôr už len neveriaco uškŕňať. Najväčšmi sa mizéria animácií prejaví napr. pri pohľade na zásah polície – muži a ženy zákona pred seba jednoducho natiahnú ruky, kde sa objaví zbraň a spustia paľbu. To všetko tak kŕčovito, akoby ich pred pár minútami paralyzovalo kurare. Radšej si ani netrúfam tipnúť koľko frameov bolo použitých na animáciu postáv. Je však viac než zaujímavé, že mŕtvoly sú rozanimované snáď až s chorobnou a mierne úchylnou dokonalosťou. Na základe toho do nich môžete kopať, mlátiť a strieľať do sýtosti a oni sa budú po zemi váľať podľa skutočných fyzikálnych zákonov. Ak vám to náhodou nestačí, môžete niekomu lopatou odraziť hlavu a zahrať si s ňou futbal (tento prvok sa už svojho času vyskytol napr. v hre Blood, no pri nej sa dalo skutočne hovoriť o čiernom humore... tu mi to pripadá skôr trápne). Ak vám ani to nestačí... moment, moment... čo viac by ste ešte chceli? Kde je hranica toho, čo ešte môžeme považovať za „čierny humor“ a „recesiu“? Pretože pohľad na bezvládne telo, do ktorého len tak mírnix-dírnix mlátime lopatou a chrochtáme blahom pri myšlienke „to je úžasne realistické, toto som ešte s mŕtvolou nikdy nemohol stvárať“, je viac než zarážajúci. Mno, ale späť ku grafike. Akoby toho nebolo dosť, tvorcovia Postal 2 hru rozdelili do niekoľkých rozsiahlejších lokácií, ktoré sú navzájom prepojené akýmisi podzemnými tunelmi. Prechod tunelom = loading a loading = mučivé čakanie. Čosi podobné sme tu už skutočne dávno nemali. Loading lokácie trvá v horšom prípade niekoľko minút, v lepšom zhruba tridsať sekúnd. Dĺžka tohto neduhu závisí od výkonu vášho stroja a predovšetkým od množstva operačnej pamäte. Ak nechcete stráviť viac času pri loadovaní než pri samotnom hraní, zabezpečte si aspoň 256 Mb RAM. Avšak gigabajt by určite nebol celkom odveci...
Interface: 8 / 10
Na ovládaní nie je nič výnimočné alebo prevratné, avšak zároveň ani nič negatívne. Skrátka bežné klávesy spolu s myšou – maximálne účelná kombinácia pre 3D akciu (alebo ako nazvať tento hybrid).
Hrateľnosť: 4 / 10
Povedané ručne stručne: Postal 2 je zábava na pár hodín a aj to len v prípade, že by človek trpel akútnym nedostatkom počítačových hier. Mohli by ste napríklad stroskotať na opustenom ostrove s notebookom a jedinou hrou – Postal 2. Verím, že vtedy by vám mohol na pár hodín sprostredkovať zábavu. Taktiež verím, že by ste si hlboko vydýchli vo chvíli, keď by notebooku došla energia a táto hra by čoskoro zapadla prachom niekde hlboko v útrobách vašej pamäte. Postal 2 totiž nemá ani dej. Musíte sa skrátka zmieriť s tým, že ste Postal Dude a každý deň v týždni plníte rozpis, ktorý vám vždy ráno nakomanduje akýsi odporný ukričaný hlas vo vašom obytnom prívese. A tak idete napr. po šek do banky (tú však buď vykradnete alebo ju práve prepadnú iní exoti), zaskočíte po mlieko do supermarketu (pochopiteľne, že nie bez problémov), urobíte si malú exkurziu do sídla Running With Scissors, pred ktorým protestujú naštvaní odporcovia hier (snaha tvorcov o parodovanie samých seba), ktorých aj tak zrejme polejete benzínom a zapálite, ibaže nič sa nevyrovná výletu na cintorín, kde máte za úlohu pomočiť otcov hrob. No uznajte sami... nie sú to priam idylické ciele „misií“?
S rozopnutým rázporkom si môžete uľavovať, kde sa vám zachce, avšak ak sa budete triafať na okoloidúcich ľudí, určite sa im to nebude veľmi páčiť. Výhoda tejto „biologickej zbrane“ spočíva v tom, že ak sa náhodou pri zapaľovaní občanov mestečka Paradise sami podpálite, nie je nič jednoduchšie ako nasmerovať prúd tekutiny smerom hore a je po požiari. Občas vás síce za exhibicionizmus môže zatknúť polícia, ibaže z väznice uniknete rýchlejšie, než sa do nej dostanete – stačí si všimnúť veľký nápis na stene týkajúci sa protipožiarneho zariadenia a hodiť pohľad do vášho inventára, kde po zatknutí ostal len zapaľovač.
Po civilistoch, policajtoch alebo rôznych prečudesných indivíduách môžete strieľať z viacerých bežných zbraní (pištoľ, brokovnica, guľomet...) alebo použiť drastickejšie metódy typu kanister s benzínom, molotov koktejl, vrhacie nožnice (scissors, scissors... hmm, čím to asi bude, že ich autori do hry zabudovali?), či vernú lopatu. A ak vás to všetko už prestane baviť, máte možnosť spáchať samovraždu – či už upálením alebo si do úst strčiť odistený granát. Ehm... doma to radšej neskúšajte.
Ako som už spomínal, prvých pár hodín je hra na hranici zábavnosti, pretože takmer všade natrafíte na rôzne skryté dvojzmysly a brutálne čierny humor. Potom sa však na Postal 2 začnete pozerať ako na zbytočný masaker plný krvi, ktorý je zároveň vlastne to jediné, čo môže ponúknuť.
Multiplayer
Hra nepodporuje multiplayer.
;) | ;) | ;) | ;) |
Zvukové efekty: 6 / 10
Od Postal 2 toho človek nemôže veľa očakávať, no zvuková stránka je takmer v poriadku. Vravím takmer, pretože som celkom presne nepochopil dosť podstatné zvýšenie záťaže počítača pri zapnutí hardwarového spracovania zvuku. Nečudoval by som sa, keby bola použitá tak náročná EAX technológia, ako pri Unreal II, kde napr. SB Audigy so svojím novým procesorom výrazne urýchľoval hru oproti populárnej karte SB Live!, ktorá sa zrejme prvý raz v živote zadýchavala. Postal 2 je jednoducho nevyspytateľný.
Hudba: 1 / 10
Hudba? Prosím? Tam hrala aj nejaká h.u.d.b.a.? Nuž, nebudem sa hádať, ale jeden zo základných predpokladov pre nevydarený herný soundtrack je fakt, že si naň hráč ani trochu nespomína. Áno, platí známe pravidlo – dobrý soundtrack je ten, ktorý priamo nevnímame, ale uvedomujeme si jeho prítomnosť (týka sa to i filmov). Osobne s tým celkom nesúhlasím, nakoľko každý projekt potrebuje individuálny prístup. Občas je potrebná tichá, málo výrazná hudba, inokedy výbušná a úderná. V obidvoch prípadoch by si ju však poslucháč, v tomto prípade hráč, mal aspoň čiastočne pamätať, resp. vnímať jej prítomnosť. Pri Postal 2 si dokonca nespomínam ani na to, či a aká hudba v hre hrala.
Inteligencia & obtiažnosť: 6 / 10
Istá snaha o „inteligenciu“ sa tu, pochopiteľne, vyskytuje. Napr. civilisti pred vami po útoku začnú utekať, policajti pre zmenu utekajú za vami a rôzni ozbrojenci občas zložia zbrane a prosia o zľutovanie. S rovnakou úspešnosťou sa však dokážu zaseknúť do dverí alebo si „vymyslia“ iný vtipný bug, ktorý v hre nemá čo robiť. Lež, treba uznať, že herné postavy nepatria k najtupším, aké sme mali doteraz možnosť v gamesách stretnúť.
;) | ;) | ;) | ;) |
Záverečný verdikt: 2 / 10
Žiadne moralizovanie na záver nebude... teda, viac-menej nie. Ak si Postal 2 zadovážite, viete do čoho idete. Je to hra preplnená násilím, z ktorého ťaží celú svoju popularitu, no celá brutálnosť je absolútne bezúčelná a bez nej by o ňu nikto ani len nezakopol. Nemám rád násilie, beztak ho je okolo nás dosť, avšak priznám sa, že si rád zahrám hry, kde sú "gore" scény použité ako prvok na zvýšenie celkovej atmosféry (napr. pri hororových hrách), nie však sťaby stavebná hmota. Postal 2 nemá žiaden iný prvok. Nemá dej, hrateľnosť kolíše od desiatich k nule... je to len „čosi“, čo sa za cenu plnohodnotného herného titulu dostalo na pulty obchodov a nebyť obrovskému mediálnemu rozruchu by Postal 2 hrali snáď len pacienti psychiatrických liečební pod dohľadom docenta Chocholouška. Alebo sme na tom tak zle...?
Autor: Ondrej "Ondrew" Gabriš
