Profesor bunkovej biológie Jozef Laurinčík (1959) pochádza z Trenčína. Vyštudoval Univerzitu veterinárskeho lekárstva v Košiciach, od roku 2001 je profesorom na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. V roku 1994 bol pozvaným návštevníkom ústavov INRA vo Francúzsku, v roku 1995 získal Alexander von Humboldt štipendium (SRN), na základe ktorého si rozšíril biomedicínske vzdelanie na Univerzite v Hannoveri, kde získal doktorát. Od roku 1998 je členom The International Embryo Transfer Society (USA), akreditovaným profesorom bunkovej biológie na Kráľovskej veterinárskej a poľnohospodárskej univerzite v Kodani, zástupcom Slovenska v European Society for Domestic Animal Reproduction a členom Akreditačnej komisie (poradného orgánu vlády SR).
Prof. Laurinčík sa podieľal na vypracovaní kritérií, podľa ktorých sa aktivuje genóm u cicavcov. Na základe tejto práce ho oslovil dr. Wilmut, ktorý sa snažil reprogramovať prasačie bunky. Po ročnej spoločnej práci opísal prof. Laurinčík Wilmuta ako vedca, ktorý pracuje 16 hodín denne, chodí po všetkých možných konferenciách (občas aj v nie veľmi spoločenskom odeve), a všetko si podrobne zapisuje. Jeho obľúbeným miestom nie je laboratórium, ale pracovňa, a na diskusiu s ním musíte byť veľmi dobre pripravení. Nikdy však nepovie všetko, čo vie. Možno ho čaká Nobelova cena.
Krédo prof. Laurinčíka: Vo vede je najdôležitejší nápad. Slováci sa vyznačujú tým, že majú veľa nápadov a vedia robiť, a keď sa to spojí s vybavenosťou zahraničných pracovísk, na výsledky netreba dlho čakať. Ak však chcete, aby vás zahraničie „bralo“, musíte ponúkať len dobré nápady. Znalosť angličtiny je vo vede samozrejmosťou, srdcia Francúzov ani Nemcov si však angličtinou nezískate.
Hovorí, že mal v živote šťastie na ľudí. Zdá sa, že aj študenti majú šťastie na svojho profesora, ktorý ich posiela na skusy do zahraničia. „Študent urobí v zahraničí veľký kus práce, získa kontakty, a vracia sa už hotový človek. A zase sme silnejší,“ komentuje to pán profesor. Zatiaľ sa všetci študenti až na jednu výnimku zo zahraničných pobytov vrátili.
V podaní profesora Laurinčíka je veda nielen vážnou činnosťou, odohrávajúcou sa v laboratóriách, na konferenciách a za katedrou, ale aj kolektívnou hrou s pevnými pravidlami. A občas tiež potešením.
„Žiť tak samotársky, ako dr. Wilmut, by som nevedel,“ priznáva slovenský vedec. (ač)
