Profesor Ian Wilmut a jeho Dolly. Zrejme vie o reprogramovaní bunky viac, ako novinárom doteraz povedal. FOTO - ARCHÍV
S profesorom JOZEFOM LAURINČÍKOM sme sa stretli v jeho skromne zariadenej „podzemnej“ pracovni vo Výskumnom ústave živočíšnej výroby v Nitre. Túto skutočnosť komentoval s úsmevom: „Naše laboratóriá nie sú v podzemí preto, že by sme v nich robili niečo zakázané, ale preto, že citlivé prístroje, ktoré používame, neznesú najmenšie otrasy.“
Podľa profesora Laurinčíka (na snímke) by bola veľká škoda nevyužiť taký fantastický nápad, ako je možnosť reprogramovať bunku.
FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
Jedna pracovňa profesora Laurinčíka je teda v podzemí, ale pohľad z okien jeho druhého pracoviska na Univerzite Konštantína Filozofa ponúka naopak krásny pohľad do diaľky. „Občas ma pri tomto pohľade napadne, že je porovnateľný s perspektívami biotechnológií, ktoré sa pred nami otvárajú,“ hovorí.
Nemyslíte si však, že biotechnológie vo vedomí bežného človeka môžu vyvolať aj nedôveru a obavy, najmä pokiaľ ide o údajné pokusy klonovať ľudí?
„Obavy ľudí sú úplne normálnou reakciou na nové veci. Ja tiež nerád hovorím o klonovaní, lebo vývoj vo svetových laboratóriách už ide iným smerom. Netreba však zabúdať, že práve vďaka klonovaniu škótsky profesor Ian Wilmut objavil jednu veľmi pozoruhodnú vlastnosť dospelej bunky cicavcov, a tou je jej schopnosť vrátiť sa do stavu pluripotencie. Teda do stavu, keď je bunka v ‘bode nula‘ a môže sa stať ktoroukoľvek funkčne špecializovanou bunkou tela. Je teda porovnateľná s embryonálnymi bunkami, z ktorých sa neskôr stávajú bunky jednotlivých tkanív celého organizmu: srdcové, svalové, mozgové, pečeňové.
Veď uvedomme si ten zázrak, že ovca Dolly sa narodila z bunky mliečnej žľazy šesťročnej ovce. Táto bunka vyrástla vo vajíčku, v ktorom zostala z jeho pôvodného obsahu len cytoplazma. A práve táto cytoplazma má neuveriteľnú schopnosť vrátiť bunku späť do stavu ‘tmy‘, čiže obrazne povedané akoby povypínať všetky tie svetielka, ktoré sa zapínajú už od prvých dní rastu embrya z oplodneného vajíčka. Pokojne by som tento prevratný objav prirovnal k významu Darwinovej teórie. Taký ohromný vplyv má na ďalší pokrok v biotechnológiách a v medicíne.“
Počas života Dolly a ani po jej predčasnom skone sa o biomedicínskom prínose vytvorenia prvého klonovaného cicavca z dospelej bunky príliš nehovorilo. Nebolo to aj preto, že koniec-koncov Dolly museli utratiť kvôli neliečiteľnej chorobe?
„Žiaľ, ukázalo sa, že klonovaní jedinci sú viac či menej geneticky postihnutí. Vyplynulo to aj z našich spoločných experimentov s Wilmutom v jeho edinburských laboratóriách. Najťažšie postihnutia vedú k odumretiu plodu, ľahšie sa prejavujú po narodení rôznymi, väčšinou voľným okom viditeľnými zmenami, ale o to horšími metabolickými poruchami. Nedávno sa tiež dokázalo, že klonovaná kópia ani nie je totožná s originálom. Vzniká potom oprávnená otázka, načo takých jedincov vôbec vytvárať.“
Objav reprogramovania bunky - aj vďaka metóde klonovania - je však už na svete. Ako ho využiť?
„Príbeh Dolly bol príbehom o novej ceste, ktorá by sa mala stať diaľnicou v medicíne 21. storočia. Ak sa objav reprogramovania genómu správne využije, otvára obrovské možnosti. V princípe by sme mohli opraviť akýkoľvek poškodený orgán v ľudskom tele bunkami získanými z iného zdravého orgánu. Napríklad pri postihnutí pankreasu by sa odobrali pacientove bunky z ústnej sliznice. Tie by sa vrátili do pluripotentného stavu. Potom by sa z takto reprogramovaných buniek vytvorili bunky pankreasu vhodné na autotransplantáciu. Pritom ich vpravenie do pankreasu by si nevyžiadalo otvorenie brušnej dutiny. Stačilo by takto upravené bunky produkujúce inzulín injikovať pod kontrolou sonografie do postihnutého orgánu. Pri takomto postupe neprichádza do úvahy ani odvrhnutie nových buniek, pretože imunitný systém pacienta ich vníma ako vlastné.“
Nehrozí pri tom nebezpečenstvo postihnutia pacienta, ako je to v prípade klonovaných jedincov?
„Určite nie. Poruchy aktivácie genómu nastávajú až vo vyššom stupni vývoja ‘embrya‘. Tvorba pluripotentných, respektíve čiastočne vydiferencovaných buniek potrebných na autotransplantáciu prebieha počas niekoľkých dní, a vtedy sa ešte nestihnú aktivovať gény, citlivé na tento zákrok. Navyše aj v prípade, že by sa to stalo, do genómu ‘postihnutej‘ bunky môžu ešte zasiahnuť bunky okolitého tkaniva a opraviť ho. Inými slovami: Na to, aby sme mohli použiť bunkovú terapiu, nepotrebujeme kultivovať bunky do rizikového štádia vývoja.“
Doteraz sme boli zvyknutí, že nové bunky môžu rásť len postupom, známym ako terapeutické klonovanie: Z vajíčka sa vyberie jadro, vloží sa doň pacientova bunka, a z nej sa začnú množiť bunky, ktoré by sa potom použili na liečbu chorého. Keď sa však do tohto procesu zamieša vajíčko, pre mnohých ľudí to prináša vážne etické problémy. Čo s tým?
„Aj preto sa dnes jedna dôležitá oblasť výskumu vo svete zameriava na hľadanie optimálneho prostredia, ktorým by sme pri kultivácii buniek mohli nahradiť samičie vajíčko. Ako sa ukazuje, týmto prostredím môže byť experimentálne využitý extrakt živočíšnych buniek. V budúcnosti by mohli bunky rásť v syntetickom, komerčne vyrábanom médiu. Tým sa vyhneme tvorbe ‘klonovaných embryí‘ a biologickou cestou vyriešime závažný etický problém. Druhým hlavným smerom výskumu je hľadanie takého typu buniek, ktorých reprogramovanie je najjednoduchšie a dáva najstabilnejšie výsledky.“
Hovoríte o budúcnosti. Je blízka alebo vzdialená?
„Dnes to môžem odhadnúť len ťažko. Isté je, že v tejto oblasti sa sústreďuje obrovský mozgový a finančný kapitál. Brzdou je však nevyriešené legislatívne prostredie. Vedci síce chcú pracovať v súlade so zákonmi a predpismi, ale nie sú radi, ak im tieto predpisy bránia v práci. Myslím, že aj tentoraz to budú biologické vedy, ktoré nájdu riešenie, prijateľné pre celú spoločnosť. Bola by škoda nevyužiť taký fantastický nápad, ako je reprogramovanie bunky. Keď už je na svete, určite to dokážeme. Je to len technická záležitosť.“
