James Watson a Francis Crick. Medzi nimi je snímka Rosalind Franklinovej, ktorá zostala v ich tieni. Má však na odhalení štruktúry DNA leví podiel. FOTO – ARCHÍV
Na pultoch kníhkupectiev sa objavila kniha českého biológa a publicistu Jaroslava Petra s názvom Klonovanie. Hrozba alebo nádej? Vydala ju Paseka, ktorá už má na svojom konte biologické hity ako Rozlúštený genóm od Kevina Daviesa alebo Slepý hodinár Richarda Dawkinsa. Jaroslav Petr im bude nepochybne konkurovať, lebo vtipne a zrozumiteľne oslovuje nielen informovaného čitateľa, ale aj začiatočníka, ktorý by chcel nazrieť do diania v biologických laboratóriách prvý raz.
Predseda japonskej vlády Juničiro Koizumi (vpravo) dostal 14. apríla od Jošijukiho Sakakiho, šéfa japonskej časti projektu lúštenia ľudského genómu, vzácny darček. Sú to CD-disky, na ktorých je zapísaný prakticky kompletný ľudský genóm. FOTO – REUTERS
Skladačka života
Správy o biologickom výskume, ktoré preleteli mediálnym svetom počas niekoľkých uplynulých dní (píšeme o nich na inom mieste), by sme možno mohli prirovnať k chýbajúcim kúskom obrovskej a ešte stále veľmi nekompletnej skladačky puzzle, skrývajúcej tajomstvo života. Na milimeter presne však zapadajú do okruhu problematiky, rozoberanej v Petrovej knihe, ktorá sa začína citáciou Jamesa Watsona: „Keď budeme môcť pridaním génov vytvoriť lepšieho človeka, prečo by sme to neurobili?“
Lenže – čo to vlastne pred päťdesiatimi rokmi „vyviedli“ James Watson, Francis Crick a Rosalind Franklinová, keď rozlúštili štruktúru deoxyribonukleovej kyseliny? Dali ľuďom do rúk nástroj, ako lepšie študovať okolitú prírodu a samých seba, ako prekonať najťažšie choroby a predĺžiť aktívny ľudský život, alebo skôr nebezpečný skalpel, s ktorým sa ľudstvo ešte iba učí zaobchádzať?
Videné jedným okom to vyzerá, že už čoskoro vedci preniknú do najhorších chorôb, ktoré sa teraz darí liečiť len čiastkovo a s vysokými nákladmi (malária, AIDS, rakovina, Alzheimerova alebo Parkinsonova choroba, ale trebárs aj arterioskleróza, cukrovka alebo alergie). Druhé oko však vidí obrovský (a ako sa zdá, aj nekontrolovateľný) pokrok v biológii inak. Napríklad na prvý pohľad neprirodzený spôsob „počatia“ klonovaného živočícha bez spojenia vajíčka a spermie nezapadá do bežných schém usporiadania ľudského života, na ktoré sme boli donedávna zvyknutí.
Pre mnohých preto asi bude prekvapením, že prvý klonovaný živočích sa narodil už v roku 1892.
„Vtedy zobral embryológ Hans Driesch zárodok morskej ježovky utvorený z dvoch alebo štyroch buniek, rozdelil ho na jednotlivé bunky a tie potom nechal ďalej vyvíjať,“ vysvetľuje autor. „Z každej bunky vznikla normálna larva – klon. V roku 1902 urobil rovnaký experiment s dvojbunkovým zárodkom žaby nemecký embryológ Hans Speemann. Rozpolil zárodok vlastným vlasom. Speemann opísal v roku 1938 teoretické princípy klonovania tak, ako ich používajú biológovia na prelome 20. a 21. storočia.“
„Tak si to zapamätaj!“
Až po Speemannovi sa začal príbeh, v ktorom hrajú dôležitú úlohu „tri veľké W“. O Watsonovi, ktorý sa 6. apríla dožil sedemdesiatpäťky a doteraz vedecky pracuje, počujeme a asi aj vieme najviac, o dánskom biológovi Steenovi Willadsenovi už menej. A predsa to bol práve on, kto urobil prielom do klonovania cicavcov. Už v roku 1986 zvládol techniku, ktorá o desať rokov neskôr preslávila Iana Wilmuta zo škótskeho Roslinu, tvorcu ovce Dolly.
„Aj po rokoch si stále jasne spomínam, ako som ten šok prežíval,“ píše Petr. „Sedeli sme v kancelárii šéfa a okolo stola koloval xerox Willadsenovho článku. Vtedy sa ešte xeroxovalo na prísne evidované špeciálne papiere a kópie s neprirodzeným ružovkastým nádychom vydávali typický zápach. Pri spomienke na ten „klonovací šok“ ako by som znovu cítil „vôňu“ vtedajšieho xeroxu.
„Narodil si sa neskoro a nemôžeš si pamätať objav štruktúry DNA,“ hovoril som si. „Ale toto je chvíľa, ktorú s tým možno porovnať. Tak si to zapamätaj!“
Gény sú tímoví hráči
Vedci s pomocou klonovania odhalili dovtedy netušené možnosti dospelej bunky, napríklad schopnosť „spomenúť“ si na svoju mladosť a vrátiť sa do stavu, keď sa môže vyvinúť dokonca aj v nové embryo. Doteraz však ešte nie je známe, čo sa vo vznikajúcom klonovanom zárodku odohráva a ktoré faktory spôsobujú neskoršie problémy klonovaných cicavcov. Napríklad zvyčajná pôrodná hmotnosť teliat je okolo 30 kilogramov, klonované však niekedy majú až 90 kilogramov. Veľa klonovaných zvierat sa rodí s ťažkými defektmi, vážne ochorenia (zlyhanie imunitného systému) sa môžu prejaviť aj v pokročilejšom veku.
Alebo iný problém: Vedci už dnes poznajú veľa génov, zodpovedných za choroby alebo strážiacich špecializované funkcie buniek, vedia však len málo o mechanizmoch ich fungovania. Okrem toho konkrétny génový variant, ktorý spôsobuje niektorú chorobu, môže v kombinácii s inými génmi zabezpečovať iné potrebné schopnosti alebo vlastnosti, ktoré by človek nechcel stratiť.
„Gény nie sú sólisti, ale orchestrálni hráči,“ pripomína Petr. Aj preto je tak zložité zasahovať do dedičnej informácie.
Embryonálne či kmeňové?
Vyriešený nie je ani problém, či sa v medicíne lepšie uplatnia bunky z embryí, alebo kmeňové bunky, napríklad z kostnej drene dospelého človeka. Nie je to tak dávno, čo si už vedci mysleli, že našli bájny kameň mudrcov kmeňových buniek. Tie v pokusoch na zvieratách prejavili pozoruhodnú schopnosť fungovať ako bunková sanitka, preniknúť na miesto katastrofy a zlikvidovať škody. Napríklad v zranenom oku potkana sa premenili na fungujúce bunky sietnice, zatiaľ čo zdravé oko nechali bez povšimnutia.
Podrobnejšie analýzy kmeňových buniek, ktoré opravili poškodené srdce, však ukázali, že majú zdvojenú dedičnú informáciu. Nešlo teda o bunky, ktoré by sa preškolili na plnenie nových úloh, ale o bunkové hybridy, vzniknuté splynutím kmeňových buniek s ich susedmi. To, samozrejme, vyvolalo nové otázky, či takéto hybridy neohrozujú organizmus a či prípadne nemôžu spôsobovať nádory.
Podľa Petra je tento príbeh presvedčivým dôkazom, že vo vedeckom výskume nie je možné staviť všetko na jednu kartu. Ak sa ukáže, že je karta falošná, čím budeme hrať potom? Petr rozoberá aj inú citlivú problematiku – zásahy do dedičnej informácie zvierat alebo rastlín, ktoré majú tiež veľa aspektov (etických aj technických).
Predpokladá, že aj diskusie a spory o genetických modifikáciách budú pokračovať, lebo ani tu nie je možné jednoznačne dokázať, či sú naozaj zlé alebo naozaj dobré. Podľa neho „vždy bude záležať na postoji konkrétnych ľudí, na ich informovanosti, vzdelanosti, kultúrnych a náboženských tradíciách. Nepochybne rodičia dieťaťa, trpiaceho ťažkou dedičnou chorobou, budú hodnotiť pokusy na geneticky modifikovaných zvieratách inak než tí, ktorí majú deti zdravé. Nezostáva iné, ako o týchto problémoch rozmýšľať, hovoriť a súčasne hľadať celospoločensky prijateľné riešenia. Je to naša jediná šanca. Radikálne zákazy genetických modifikácií, klonovania a biotechnologických postupov nič neriešia.“
Na záver aj jedna kritická pripomienka. Petrovej knihe chýba register, ktorý uľahčuje orientáciu v texte, a nezaškodilo by ani uviesť prehľad použitej literatúry. Jedno aj druhé by malo byť pri publikáciách podobného typu samozrejmosťou. Za neúmerne vysokú cenu knihy na slovenskom trhu (v ČR okolo 270, v SR okolo 480 korún) však už nemôžeme viniť ani autora, ani vydavateľstvo.
