Britskí astronómovia poukázali na vysokopravdepodobnú spojitosť medzi javmi na oblohe, ktoré boli s dátumami líšiacimi sa o päť dní zaznamenané v dvoch stredovekých kronikách – anglickej a kórejskej. Slnečné škvrny ako výrazný prejav slnečnej aktivity občas zaberajú také percento plochy zdanlivého kotúčika našej hviezdy, že sú pozorovateľné aj voľným okom.
Prvé správy o ich výskyte preto predchádzajú vynález ďalekohľadu – obsahujú ich už staročínske kroniky z obdobia okolo začiatku nášho letopočtu. Sú to však len slovné informácie. Prvá známa kresba slnečných škvŕn pochádza zo stredovekej Európy. Jednoduchý farebný náčrt dvoch škvŕn zreteľne rozpoznateľných na Slnku obsahuje s časovým zaradením k 8. decembru roku 1128 kronika Johna z Worcesteru, historického mesta s architektonicky veľmi cennou katedrálou, ktoré leží v malebnom údolí rieky Severn južne od Birminghamu. Ako prvý túto kresbu po astronomickej stránke pred časom preskúmal F. Richard Stephenson z univerzity v Durhame (severovýchodné Anglicko).
Najstaršie známe čínske kresby jednotlivých slnečných škvŕn pochádzajú až z doby okolo roku 1400. Astrofyzik David M. Willis z university vo Warwicku teraz spolu so Stephensonom poukázal na spojitosť slnečných škvŕn opísaných a zobrazených Johnom z Worcesteru s polárnou žiarou, o ktorej sa s časovým zaradením k 13. decembru 1128 píše v Koryo-sa, čo je súdobá oficiálna starokórejská kronika. Pozorovaná bola vtedy ako červené svetlo na oblohe z mesta Songdo (dnešný Kaesong – leží severozápadne od Soulu, teraz už v Severnej Kórei).
Z odborného hľadiska je významný práve päťdňový časový rozdiel medzi datovaním obidvoch správ. Zodpovedá totiž priemernej hodnote v modernej dobe určenej dĺžky oneskorenia, s akým sa po objavení veľkých slnečných škvŕn v blízkosti slnečného rovníka následne na nočnej oblohe v pomerne nízkych zemepisných šírkach vyskytujú polárne žiary.
Oblasti slnečnej aktivity so škvrnami vysielajú k Zemi množstvo elektricky nabitých častíc, ktoré potom po vstupe do zemskej atmosféry v okolí geomagnetických pólov vytvárajú pri zrážkach s časticami atmosféry polárnu žiaru. (5D)
