CHARLES TAYLOR
Zatiaľ čo Slobodan Miloševič čaká na svoj súdny proces v Haagu, bolo by možno vhodné položiť si otázku, prečo sa kategorické násilie – genocída alebo etnické čistky, aké sme videli v Bosne, Chorvátsku a Kosove – objavujú v našom „civilizovanom“ storočí tak často? Na túto otázku, zdá sa, nie je odpoveď.
Sú na vine hormóny?
Niektorí ľudia hľadajú vysvetlenie v biológii: pretože sa násilia často dopúšťajú mladí muži, dáva sa vina hormónom. Ale ťažko uveriť tomu, že za to všetko môže testosterón. Ostatní sú pre sociobiologické vysvetlenie: ľudia sú agresívni voči cudzincom a držia s domácimi. To sa vraj uplatnilo v evolúcii. Toto opodstatnenie však robí „význam“ bezpredmetným.
Metafyzika
Až metafyzické vysvetlenie kategorického násilia sa zdá byť samozrejmé. Keďže cítime, že sme nedokonalí, obetujeme to zlé v nás či obetujeme veci, ktoré sú pre nás cenné. Alebo považujeme ničenie za božský akt (ako Kali-Shiva), stotožníme sa s ním, a tak sa zriekame toho, čo bolo zničené, očisťujúce a zároveň dávame význam ničeniu.
Násilie vyvolávame aj vďaka vnútornému zmyslu pre obranu, ako etika bojovníkov, u ktorých bola myšlienka násilnej smrti denným chlebom. Spomeňme si na regimenty, ktoré sa pomenovávali po hlave mŕtveho, povedzme napríklad „Totenkopf“ batalión pruskej armády. Teror sa stáva vzrušujúcim; sme na vrchole. V tom sme úplne dokonalí.
Obeta ohlasuje násilie
Tieto odpovede môžu byť aj skombinované. Podriadime sa bohu, ktorému je ponúknutá krv, ale tí, ktorí obetujú, sa stávajú poslami násilia; brodia sa v krvi s posvätným úmyslom. Pretože to zahŕňa obe stratégie, nič nie je uspokojujúcejšie, ako posvätný masaker. René Girard skúmal terén, na ktorom sa stretávajú náboženstvá s násilím. Hovorí, že posvätné násilie sa vyskytuje tam, kde majú ľudia potrebu obnoviť svoju jednotu: napadnutie obete má zahojiť vnútornú rivalitu, ktorá by rozdelila spoločnosť.
Girard podotýka, že ľudia obnovujú svoju jednotu z potreby „všetci bez jedného“, s tým, že ten jeden je obeť. Môže i nemusí to byť vytvorenie obetného baránka, ktorý vyvoláva pocit katarzie, vypudeného zla. Obeť, vyradená z hry, sa potom predstavuje ako stelesnenie diabla. Obetný baránok síce slúži na upevnenie jednoty, čelí však ďalšiemu nebezpečenstvu: možnosti, že jednotiaci spoločenský poriadok je skorumpovaný, alebo sa rúca.
Obetný baránok
Obetní baránkovia a cudzie elementy sú vytvorené preto, že máme tendenciu sa identifikovať pomocou viery, ideálneho poriadku či spôsobu života, a tak musíme odstrániť zlo mimo nás. Zistenie, že niekto je zlý alebo morálne chaotický, je tiež nevýhodou, ktorá ochromuje. Nie sme schopní si to pripustiť. Preto presúvame zlo na okolie, na nejakých poslov „znečistenia“.
Aby sme videli zlo alebo neporiadok ako vonkajší, potrebujeme, pochopiteľne, kontrast. V histórii sa kontrast nachádzal v „barbaroch“, „divochoch“, vzdialených národoch, s ktorými nemali žiadny kontakt. Tento kontrast bol definovaný ako vonkajší – my nie sme barbari. Bez kontaktu s týmito národmi bola táto stratégia neškodná, hoci to oprávňovalo na použitie násilia v prípade, že kontakt nastal. Spomeňme si na dobytie Mexika, na obchod s otrokmi: každý mal radosť z agresie.
Cudzí element
To najhoršie násilie môže vypuknúť, keď sa cudzím elementom pripíše vina za „znečisťovanie“ zvnútra, a preto je nutné urobiť očistu či ich vypudiť. Môžeme to vidieť na príklade histórie európskeho antisemitizmu. V niektorých spoločnostiach to modernizácia ešte zhoršila. Židovskú emancipáciu niektorí posudzovali ako povolenie, aby „nepriateľ“ prenikol. Tento názor vyvrcholil v nacizme, ktorý skombinoval etiku bojovníka s mytologickým zaháňaním zla: svätý hnev s posvätným masakrom zároveň.
Náš moderný, racionálny svet môže tento proces zvrhlo rozdúchať. Hoci už existuje len malá viera v „hnev Boží“, aj medzi veriacimi môže byť nepriateľ eliminovaný v mene demokratickej povinnosti. Republiky a demokracie iste vyvinuli novú silu násilia: ľudia či národ. Národ môže zameniť svoju demokratickú identitu za revolúciu, zbavuje sa tak vnútorného nepriateľa aristokratov, kulakov a rozpútať potom vojnu proti agresívnej vonkajšej „reakcii“.
Etnické čistky
Mnoho demokratických štátov sa, samozrejme, tejto legitimite revolúcie vyhlo, avšak objavuje sa tu ďalší zdroj, od samej lojality k národnej identite, ktorý je pilierom politiky väčšiny demokracií. „Ostatní“ môžu byť videní ako hrozba voči ich identite. Ak zahrnieme menšinu do nášho „národa“, môže voliť tak, aby zmenila našu identitu; ak ju nezahrnieme, nedostane občianstvo, kľúč k modernosti. Tak či tak, mohli by chcieť rozdeliť naše územie. Takže: asimilovať alebo vyčistiť! Preto sa 20. storočie, obdobie demokracie, stalo rozkvetom etnických čistiek. Ktokoľvek poruší náš morálny poriadok, stane sa odpadlíkom, zasluhujúc si, čo dostane.
Menšina ohrozuje identitu
Vezmime si moslimov v Indii. V očiach vládnucej strany Bharatiya Janata Party: mešity môžu byť zrovnané so zemou, lebo ich výstavba bola v čase ich vzniku ovocím agresie. Medzi menej sofistikovanými členmi strany sú výroky surovo hrubé: moslimovia sem nepatria; pošlite ich do Pakistanu.
Všimnite si tú hroznú alchýmiu. Obyčajná existencia menšiny ohrozuje identitu. Pridajme vierohodné kruté príbehy a masové násilie nie je nikdy ďaleko, keďže sa vždy nájdu mladí muži, pripravení konať. Zverstvá sú spáchané. Jedna skupina vyčistí dedinu A; skupina protivníka potom dedinu B. Pomsta, oko za oko, dôvera je zničená aj medzi ľuďmi, ktorí žili pohromade v dedine i v rodinách, generácie. Všetko sa točí po špirále dolu.
Samozrejme, že týmito čiernymi silami hýbe elita, ako v Bosne v 90. rokoch a v Punjabu v roku 1947. Nedávne dianie v Punjabu, kde ustávalo zabíjanie medzi Sikhami a Hindustáncami, ukazuje, že tento strašný dialektický vývoj nie je nezdolateľný. Niekde asi materiál vzťahov v zmiešanej spoločnosti vyzýva na pokusy o jej zničenie pomocou masakry.
Obeť a prenasledovateľ
Ešte jeden zdroj kategorického násilia musím spomenúť. V dnešnej dobe zachraňujeme a uznávame obete a trestáme páchateľov a prenasledovateľov. Starosť o obete je, podľa Girarda, náboženstvom moderného sveta. Je to sila, ktorá bojuje s nespravodlivosťou, ale aj sila, ktorá robí hrubé čiary a verejne označuje nepriateľov. Pretože keď ja som obeť, niekto musí byť prenasledovateľom. Vyhlásením viny sa dokazuje čistota. Naša príčina je dobrá, teda môžeme trpieť spravodlivým násilím. Máme právo robiť hrozné veci, právo, ktoré iní nevlastnia. Tu je logika terorizmu: pretože ja trpím vinou ostatných, som oprávnený mrzačiť.
Hovorí nám znalosť týchto faktov, ako zmierniť či ako eliminovať kategorické násilie? Kant argumentoval tým, že skutočné demokratické spoločnosti to dosiahnu, pretože sú vďaka svojej prirodzenosti menej agresívne. Nebojujú medzi sebou a pravdepodobne netrpia ani občianskymi vojnami. Je to pravda, hoci keď sa objaví križiacka nálada v demokratickom šate, neexistuje voči nepriateľom žiadne rytierstvo, ako za čias Saladina a Richarda Levie srdce. Je to len krutý, neúprosný boj proti zlu.
Pomsta nie je nevyhnutná
Môžu sa však urobiť kroky na potlačenie práv prepožičaných utrpením a tým zabrániť násiliu spravodlivej pomsty. Živý príklad toho, čo treba urobiť, máme v Nelsonovi Mandelovi. Ten prisahal pomstu na prospech podmienečnej amnestie. Obvykle sú také amnestie chybné, pretože potláčajú pravdu alebo aspoň uvedomenie si chýb, ktoré potom hnisajú. Mandelova Komisia pravdy a zmierenia mala za úlohu vyniesť všetky hrozné činy na svetlo, nie však nutne preto, aby boli pomstené. Tieto činy, ktoré boli vystavené verejnému priznaniu (za ktoré, ak bolo pravdivé, bola amnestia), neboli zločiny spáchané iba bývalými vládnymi predstaviteľmi. Bola tu skutočná spoluzodpovednosť.
Nikto nevie, či to bude nakoniec fungovať. Mandelov postoj ignoruje hlad po odvete, rovnako ako sebaospravedlnenie. Ale bez jeho neobyčajného zrieknutia sa práv na obvinenie, nemusela byť Južná Afrika nikdy tam, kde je.
Spomeňme aj Poľsko, v ktorom Adam Michnik radil predísť odvete, aby bolo možné vytvoriť novú spoločnosť. Dalajlámova odpoveď na čínsku agresiu v Tibete ponúka ďalší príklad. Kroky tohto druhu pochádzajú z čisto náboženských tradícií, avšak už nie tak nutne z osobného presvedčenia. Nech je motivácia akákoľvek, ich moc neleží v potlačovaní bláznivej násilnej kategorizácie, ale v premene tohto násilia v mene nového druhu pospolitého sveta.
CHARLES TAYLOR,
profesor filozofie na univerzite McGill v Montreale
Project Syndicate, júl 2001
