Pred štyridsiatimi rokmi sa akademicky diskutovalo, či budú počítače raz schopné poraziť v šachu veľmajstrov. Absolútnu prevahu mali tí, čo tvrdili, že počítač, ktorý bleskovo zráta desaťtisíce variantov, nedokáže hrať na vysokej úrovni pozície bez taktickej zápletky. Nik mu napríklad nedokáže „vysvetliť“, v ktorých špecifických pozíciách je silnejší jazdec alebo strelec. Ale stalo sa. Od prvej prehry Kasparova v roku 1984 počítače zdolali najlepších šachistov sveta neraz. Čo ak stroje naozaj ovládnu túto najstaršiu hru, donedávna vyhradenú len ľudským mudrcom? Nebude to znamenať definitívny koniec nadvlády ľudí a príchod toľko obávaného počítačového veku? Šach je považovaný aj za určitý model života. Ak dokonalé a chladné stroje „prevalcujú“ nedokonalého a emotívneho človeka v šachu, urobia to určite aj inde.
Nemyslím si, že by sme sa toho mali obávať. Pre pár týždňami sa vo francúzskom Cappelle La Grande zišlo viac ako 600 šachistov. Ich partie boli plné ľudských emócií a chýb, ale súčasne plné nasadenia a vôle po víťazstve. Vôbec na nich neležal nejaký „tieň“ možného zániku šachu. Naopak, najlepší šachisti sa už dávno naučili so šachovými programami spolupracovať. Chodia po turnajoch s notebookmi, ktoré obsahujú tisícky partií ich možných súperov. Keď sa večer dozvedia, s kým budú na druhý deň hrať, môžu si partie súpera pozrieť, nájsť jeho obľúbené varianty a prípadné „diery“ v nich.
Šach zostane aj naďalej vzrušujúcou hrou, príležitosťou na súperenie dvoch ľudských mozgov. Technický pokrok nič z toho nemôže ohroziť. Naopak. Veľmajstri, ktorí budú mať vo svojich mozgoch nainštalované mikroskopické čipy s celými šachovými knižnicami (čo v iných súvislostiach predpovedá Hawking), budú pre šachový počítač oveľa nepríjemnejším súperom než je dnes Kramnik alebo Kasparov.
