ch sa silných záchvatov. Následky boli šokujúce.
H. M. síce dokázal celkom normálne rozprávať a spomínal si na svoj doterajší život, nebol však schopný zapamätať si nič nové. Súbory slov si osvojoval mimoriadne zle a rovnako na tom bol so spoznávaním ľudí okolo seba. Pamätal si napríklad, ako kosiť trávnik, nevedel si však spomenúť, kam dávajú kosačku.
Jeho amnézia mala aj „drobné výhody“ – mohol čítať stále dookola ten istý časopis bez toho, aby sa začal nudiť – ale súčasne na ňu doplácal dosť bizarným spôsobom. Keď bol ešte v nemocnici, zomrel mu strýko, ktorého mal veľmi rád. Keď sa na neho pýtal, povedali mu o strýkovej smrti a jeho sa to veľmi dotklo. Na strýka sa potom pýtal často a vždy na ňom bolo vidno také sklamanie, ako keby správu o jeho smrti počul prvý raz. Stratou pamäti bol poznačený natoľko, že nemohol vykonávať ani svoju prácu.
