Sedemnásťčlenná skupina amerických, tanzánskych, juhoafrických a britských bádateľov na čele s Robertom Blumenschineom z Rutgersovej univerzity našla v doteraz málo skúmanej západnej časti známej Olduvaiskej rokliny v Tanzánii kompletnú hornú čeľusť pračloveka s pripojenými spodnými tvárovými kosťami. Pochádza z geologickej vrstvy starej 1,79-1,84 milióna rokov.
Túto fosíliu, označenú OH 65 (Olduvai Hominid), priradili druhu Homo habilis, čo je prvý jednoznačne definovaný druh v rámci nášho rodu Homo (predchádzajúce formy, takzvaní archaickí Homo, zostávajú nešpecifikované). Jej znaky sú však veľmi blízke lebke ER 1470, ktorá je definičnou fosíliou druhu Homo rudolfensis. Podľa toho tento druh spadá do rozpätia znakov pozorovaného u Homo habilis, čo by mohlo žiaducim spôsobom obmedziť azda už nadmerne rozkošatený rodostrom praľudí. ER 1470 zrejme patrila dospelému, kým doterajšia definičná fosília Homo habilis mladému jedincovi.
Vykopávky Blumenschinea priniesli aj objavy kamenných nástrojov a kostí zvierat so zárezmi po mäsiarskom spracovaní. Vypovedajú o sezónnej migrácii praľudí do tohto suchšieho regiónu z ekologicky produktívnejšieho okolia.
Obyvateľstvo Ázie tvorili až do príchodu anatomicky moderných ľudí druhu Homo sapiens z Afriky pred vyše 50 000 rokmi azda vyše 1,5 milióna rokov praľudia ázijskej formy druhu Homo erectus. Poznali nástroje, oheň, lov, odevy a stavali si aj jednoduché príbytky. Nebolo však jasné, nakoľko spolu súvisia severné formy (nálezy najmä z Číny) s južnými (nálezy najmä z Jávy).
Japonskí a indonézski vedci na čele s Hisaom Babom z National Science Museum v Tokiu analyzovali lebku Homo erectus, nedávno nájdenú v Sambungmacane na strednej Jáve a označenú ako Sm 4. Patrila prechodnej forme medzi staršími a mladšími jávskymi fosíliami tohto pračloveka. Jednoznačne ukazuje, že južné formy ázijského Homo erectus sa vyvíjali prakticky izolovane od severných foriem.