Časť mesačného povrchu s rozmermi 35x35 kilometrov, vyfotografovaná sondou Clementine v roku 1994. Šípka mieri na najmladší známy kráter v Slnečnej sústave. Má priemer asi 1500 metrov a vznikol 15. novembra 1953 ráno pri dopade 20-metrového balvanu. FOTO - NASA/JPL
V skorých ranných hodinách 15. novembra 1953 sa podaril amatérskemu astronómovi z Oklahomy kapitálny úlovok. Na snímke Mesiaca zachytil jasný záblesk, ktorý mohol byť vyvolaný kolíziou menšieho asteroidu s povrchom nášho súputníka. Dr. Leon Stuart sa mohol stať prvým a dosiaľ jediným človekom, ktorý zaznamenal zrážku dvoch telies v tesnej blízkosti Zeme.
„Stuartov úkaz“ však profesionáli dlho nebrali príliš vážne. Na snímkach z družice Lunar Orbiter, ktorá skúmala povrch Mesiaca v roku 1967, sa nič podozrivé neobjavilo. Skepticizmus odborníkov narušili až nové dáta z družice Clementine, ktorá v roku 1994 zmapovala Mesiac s doteraz neprekonanou presnosťou. Pri vyhodnocovaní nových dát oprášili starý problém Dr. Bonnie J. Burattiová z Laboratórií tryskového pohonu (JPL) v Pasadene a Lane Johnson z Pomona College v Kalifornii.
Po preskúmaní Stuartovho záblesku usúdili, že jeho príčinou mohol byť dopad asi 20-metrového telesa. Výsledkom tohto impaktu by mal byť zhruba 1- až 2-kilometrový kráter na mesačnom povrchu. Od ostatných by sa mal líšiť svetlou farbou, spôsobenou čerstvo vyvrhnutými horninami, ktoré ešte nestihli zošednúť pôsobením slnečného žiarenia.
Napokon sa dvojici nadšencov podarilo vytúžený kráter nájsť. Má priemer 1,53 kilometra a leží v strede záblesku, ktorý v roku 1953 vyfotil Stuart. Prezradila ho vrstva čerstvého materiálu, ktorý sa na snímkach zo sondy Clementine na väčšine zo štrnástich vlnových dĺžok jasne odlišuje od okolitého povrchu.
Z vitálnej štatistiky Stuartovho krátera a jasnosti záblesku Borattiová s Johnsonom vypočítali, že pri dopade telesa sa uvoľnila energia asi 0,5 megatony, 35-krát väčšia ako pri výbuchu bomby nad Hirošimou. Ďalšie výpočty ukázali, že podobný úkaz by sme mali na Mesiaci pozorovať asi dvakrát za storočie. Navyše, tento jav poopravil domnienky o tom, že Mesiac je geologicky mŕtvy - minimálne jeho povrch môže byť stále formovaný novými dopadmi menších či väčších meteoroitov alebo malých asteroidov.
Zem je od Mesiaca vzdialená necelých 400-tisíc kilometrov a jej priemer je takmer štvornásobný. Potvrdenie Stuartovho záblesku vedcov len utvrdilo v tom, že riziko podobnej kolízie je na Zemi stále vysoké. Naposledy Zem prežila poriadnu kozmickú kolíziu v lete roku 1908 pri známej Tunguzskej katastrofe.
Je len otázkou času, kedy nás to trafí znova.
Autor: ROMAN PIFFL
