Narodenie Dolly (vľavo) spôsobilo senzáciu.
Keď 23. februára 1997 oznámil Ian Wilmut z Roslinovho inštitútu v škótskom Edinburghu narodenie ovce Dolly, stal sa spolu s ňou mediálnou hviezdou. Dolly bola prvým cicavcom, ktorý vznikol klonovaním z bunky dospelého zvieraťa – šesťročnej ovce. Dátum jej narodenia (5. júl 1996) preto vošiel do dejín klonovania.
Spočiatku sa Dolly mala čulo k svetu. V roku 1998 úspešne zvládla úlohu matky, keď porodila malú Bonnie. O rok neskôr priviedla na svet dokonca trojičky (otcom bol opäť baran Dávid z plemena Welsh Mountain).
Po piatich rokoch života však začala Dolly chorľavieť. Od januára 2002 trpela artritídou v ľavej zadnej nohe, čo ešte nebolo kritické. Nedávna pľúcna infekcia ju však už „položila“ nadobro. Preto ju 14. februára, na sviatok Svätého Valentína, lekári utratili.
Dolly a jej prvé jahňa Bonnie. FOTO – ARCHÍVPríroda to robí inak ako Wilmut
Ovce z plemena Finn Dorset sa bežne dožívajú dvanástich rokov. Podľa tohto kritéria Dolly zomrela v najlepších rokoch. Vedci zatiaľ nedokážu odpovedať na otázku, či jej smrť súvisí so spôsobom narodenia. Sám Wilmut to nevylúčil. Pri narodení Dolly predpovedal, že by sa mohla dožiť desiatich rokov.
V čom by mohol byť zakopaný pes? Zvieracie klony majú kratšie telomery, čiže koncové časti chromozómov. Laicky povedané platí, že čím dlhší telomer, tým mladšia bunka. Kratšie telomery by teda mohli spôsobovať rýchlejšie starnutie klonov. To je však len hypotéza, a okrem toho niektoré klonované zvieratá majú telomery naopak dlhšie.
Mnohí vedci však hovoria o tom, že klonovanie, ktoré sa ešte nezbavilo detských chorôb, nie je bezpečné. Koniec koncov, niet sa ani čo čudovať. Teoreticky je tento postup známy síce už od roku 1938, ale na jeho praktické zvládnutie mala veda približne tri desaťročia. Evolúcia zdokonaľovala postupy pri zrode nového života niekoľko miliónov rokov. U cicavcov je to tak, že vo vajíčkovode sa spojí vajíčko so spermiou, a keď sa premiestni do maternice, vznikne embryo. Jeho bunky obsahujú genetickú informáciu, uloženú v chromozómoch, z ktorých od každého rodiča získa polovicu (u ľudí napríklad chyba na chromozóme 21 spôsobuje nevyliečiteľný Dawnov syndróm, lebo embryu s touto poruchou chýbajú gény, nevyhnutné pre normálnu činnosť vytvárajúceho sa mozgu).
Wilmut a jeho tím z vajíčka dospelej ovce vybrali celé jadro a vložili doň obsah dospelej bunky z mliečnej žľazy inej ovce. Dokázali tak, že z buniek dospelého cicavca môže vyrásť nový život bez toho, aby sa „pomiešali“ gény dvoch rozdielnych tvorov pri splynutí vajíčka a spermie. Potrebovali na to presne 277 pokusov, čo však svedčí o vysokej náročnosti a nízkej „efektívnosti“ tohto postupu.
V každom prípade klonovanie je tu. Vedci skúšajú nové lieky na klonovaných myšiach, klonované miniprasiatka sú perspektívnymi darcami ľudských orgánov. Klonovanie nastoľuje rad provokujúcich otázok: Môže sa s jeho pomocou ľudstvo zbaviť najhorších, najmä dedičných chorôb? Môže klonovaním zachrániť desaťtisíce ohrozených živočíšnych druhov? Alebo dokonca priviesť na svet dávno vyhynuté tvory?
Táto snímka Dolly je z januára 2002.
FOTO – REUTERSLanza, Crichton, Matilda a Petr
Richard Gardner, ktorý vedie skupinu terapeutického klonovania a výskumu kmeňových buniek pri britskej Kráľovskej spoločnosti (vo Veľkej Británii je klonovanie na liečebné účely povolené), povedal, že ak pitva preukáže súvislosť úmrtia Dolly s klonovaním, bolo by to ďalšie upozornenie na nebezpečenstvo reprodukčného klonovania.
Robert Lanza zo spoločnosti Advanced Cell Therapeutics (bývalá Advanced Cell Technology, kde priviedli na svet prvý ľudský klon na liečebné účely) pre Financial Times povedal: „Smrť Dolly potvrdila naše obavy, že s klonovaním sú spojené problémy. Musíme byť veľmi opatrní, najmä pokiaľ ide o klonovanie ľudí.“ Český biológ Jaroslav Petr v súvislosti s klonovaním ľudí hovorí jednoznačne o nezodpovednom hazarde.
Harry Griffin, šéf Roslinovho inštitútu, sľúbil dôkladné preskúmanie pozostatkov Dolly. Zrejme to bola reakcia na obvinenia, že vedci by sa mohli pokúsiť „zamiesť stopy po obludných následkoch klonovania“. Tie sa zrodili po tom, čo iná klonovaná ovca, austrálska Matilda, uhynula za záhadných okolností iba šesť dní pred Dolly. Telo Matildy našli až 24 hodín po smrti. Austrálskym patológom sa vraj uľavilo, keď ukončili pitvu, lebo už nemohli vydržať veľký pach rozkladajúcich sa ostatkov. Nezistili však, či má skon Matildy nejakú súvislosť s tým, že bola vyklonovaná.
Rob Lewis, riaditeľ austrálskeho inštitútu, kde Matildu vyklonovali, vyhlásil, že výskumný program, využívajúci moderné biotechnológie na šľachtenie oviec, bude pokračovať. Klonovanie má udržať rozsiahly genofond cenných oviec a môže ho ešte ďalej zdokonaliť (Austrália chová sto miliónov oviec, ročne exportuje vlnu v hodnote asi 2,5 miliardy US dolárov.)
Spisovateľ Michael Crichton v Parku dinosaurov oživil zvieratá mŕtve desiatky miliónov rokov. Jeho románoví vedci ešte nepoznali techniku „ą la Dolly“ a pestovali dinosaurov v krokodílích vajciach. Nasledky boli, samozrejme, katastrofálne. Treba brať jeho chmúrnu klonovaciu víziu vážne?
„Neexistuje stopercentne bezpečná ľudská aktivita. Každý z nás denne podstupuje nemalé riziká pri činnostiach, ktoré už ani ako rizikové nevníma. Žiadateľ o povolenie novej technológie, ktorá by len v Česku ročne pripravila o život viac ako tisíc ľudí, by asi tvrdo narazil. Napriek tomu ju využíva väčšina z nás. Je ňou automobilová doprava.“
Už zmienený český biológ Jaroslav Petr tieto slová napísal v súvislosti s laboratórnym vytváraním geneticky modifikovaných živočíchov. Prvá veta by však pokojne mohla byť na náhrobku Dolly, lebo osud prvej klonovanej ovce do bodky potvrdzuje slová o rizikovosti všetkých ľudských aktivít.
