Viedeň 20. januára (TASR) - Keď začiatkom júla 1997 poslal robot Sojourner na Zem prvé živé zábery Marsu, záujem médií bol obrovský a internetové stránky americkej kozmickej agentúry NASA beznádejne preťažené. Projekt Mars Exploration Rover Mission však tento úspech asi zatieni: Hneď dva poloautonómne terénne vozidlá - rovery - budú od januára 2004 skúmať povrch Červenej planéty.
V porovnaní s nimi bol Sojourner trpaslík. Hoci vážil iba desať kilogramov, robil okrem záberov aj chemické analýzy hornín. Každý s roverov váži na Zemi asi 180 kilogramov a sú to vlastne geologické laboratóriá na kolesách.
Panoramatickú kameru bude podporovať infračervený spektrometer. Tento inštrument bude okrem iného pátrať po horninách, ktoré tvarovala voda. Mössbauerov spektrometer sa zameria na horniny s obsahom železa. Röntgenový spektrometer alfa častíc, ktorý určí podiel hlavných prvkov v mineráloch, mal zabudovaný už Sojourner. Z jeho dát sa dá zistiť, ako sa povrch Marsu formoval a menil.
Ostré oko mikroskopu bude skúmať povrch kameňov a zrniek prachu. Ak bola na Marse tečúca voda, malo by nájsť typické povrchové štruktúry, ktoré sa dajú vidieť v pozemských riečnych usadeninách.
Konštrukčne rovnaké rovery pristanú na dvoch rôznych miestach. Na rozdiel od misie Mars Pathfinder v roku 1997 povezú so sebou celé vybavenie a teda nebude existovať základňa, s ktorou by museli udržiavať kontakt. Rozšíri sa tým ich akčný rádius - za deň môžu prejsť teoreticky 100 metrov. Pri plánovanom trvaní misie 90 marťanských resp. 92 pozemských dní to nie je nezanedbateľné.
Najťažším manévrom bude pristátie roverov na povrchu Marsu. Po oddelení od nosnej rakety budú spočiatku klesať vo vnútri pristávacieho modulu vybaveného ochranným tepelným štítom. Prvý brzdiaci impulz v riedkej atmosfére vydá padák, ktorý sa otvorí v desaťkilometrovej výške. Potom sa pridajú brzdiace rakety a najdôležitejšia úloha čaká nakoniec na airbagy. Experti odhadujú, že pristávací modul bude po prvom náraze chvíľu poskakovať ako lopta, kým sa úplne nezastaví.
Po tejto háklivej fáze sa spustí mechanika skonštruovaná po vzore kvetných lupienkov. Otvoria sa tri klapky, ktoré dajú modul do správnej polohy. Potom sa vysunú kamery a slnečné panely. Ak všetko funguje, môžu rovery pristávací modul, ktorý už svoju funkciu splnil, opustiť.
Tak ako Sojourner budú aj rovery pracovať poloautonómne. To znamená, že zo Zeme dostanú príkazy týkajúce sa napríklad kurzu, ale o všetko ostatné sa postará palubný počítač. Priame príkazy zo Zeme by mali kvôli prenosu dát na veľkú vzdialenosť asi 20-minútové meškanie.
Mobilní prieskumníci sa budú pohybovať na šiestich kolesách, ktoré majú zabezpečiť čo najväčšiu stabilitu. Skoro celý povrch roverov pokrývajú slnečné články. Autá by mali byť každý deň v pohybe v čase najvyššieho postavenia Slnka nad obzorom asi štyri hodiny, na viac akumulovaná energia nevystačí. Elektrinu totiž potrebuje aj motor, kamery, prístroje a prenos dát.
Dáta sa dajú vysielať anténami roverov priamo na Zem. Pomôžu však aj obidve marťanské sondy Mars Odyssey a Mars Global Surveyor v úlohe relé staníc. Sondy krúžia vo výške asi 400 kilometrov, Zem býva vzdialená 170-320 miliónov kilometrov. Prenos dát k sondám (128.000 bitov za sekundu) je v porovnaní s priamo komunikáciou so Zemou (3500-12.000 bitov za sekundu) oveľa rýchlejší.
Na Zemi nebude dáta prijímať iba jedna stanica, pretože by došlo k dlhým výpadkom kvôli rotácii. Táto úloha je rozdelená v rámci Deep Space Network (DSN) na stanice v Kalifornii, Španielsku a Austrálii.
Osud roverov sa spečatí najneskôr vtedy, keď budú mať málo energie. Solárne články síce majú dlhú životnosť, ale prach v marťanskej atmosfére, ktorý sa na nich usadí, postupne zníži ich účinok. Svoje urobí aj vzďaľovanie sa Marsu od Zeme. Sojourner pristál na Marse 4. júla 1997 a posledný signál bol zachytený 6. októbra.
5 hy
