Malé nepravidelné kúsky. Pripomínajú časové kapsule, ktoré by mohli ukrývať dôležité tajomstvá o suchej a dnes aj studenej červenej planéte. Sú to kúsky, ktorými bývajú posiate svahy asi dvadsaťkilometrového krátera Alga na Marse. A týmito kúskami je sklo.
Presnejšie, veľa skla. Vedci z Brownovej univerzity v USA totiž potvrdili, že na našom planetárnom susedovi sa nachádza málo priehľadný materiál, ktorý by mohol ukrývať toľko diskutované známky po marsovskom živote.
Stačil by trebárs náznak prítomnosti mikróbov, ktoré majú taký čudný metabolizmus, že sa dokážu do skla zavŕtať a zostať v ňom. Živé.
Výbuch v laboratóriu
Vytrvalým pomocníkom vedcov z Brownovej univerzity bola sonda Mars Reconnaissance Orbiter, neúnavne krúžiaca na obežnej dráhe okolo planéty.
Jej kamera CRISM je citlivým spektrometrom, ktorý dodáva na Zem informácie o geologickom zložení Marsu. Sklo však odhaliť nevedela. Na to bol potrebný laboratórny pokus, pri ktorom sa planetárni vedci zmenili na stredovekých alchymistov a vyrobili si v laboratóriu vlastný kráter.
Až potom – a po vytvorení programu, ktorý výsledky výbuchu zanalyzoval - mohli Kevin Cannon a John Mustard v časopise Geology oznámiť prelomový objav.
Vedci predpokladali už pred týmto objavom, že impaktové sklo musí existovať nielen na Zemi. Asteroidy a kométy, ktoré sa zrazia s planétami slnečnej sústavy, bývajú v mnohých prípadoch rozhodujúcou geologickou silou, ktorá formuje ich povrch.
Kde však zobrať dôkaz? Nástrojom určenia prvkov, vyskytujúcich sa vo vesmíre, je spektrálna analýza. Pretože každý chemický prvok má svoje špecifické spektrum, vedci identifikovali rôzne typy hornín na marsovskom povrchu. Museli však najskôr zachytiť ich spektrálne „otlačky prstov“ pomocou odrazených slnečných lúčov.
A v tom spočíva problém. Spektrum impaktového skla možno prečítať len ťažko. Matné materiály, napríklad skala, pohltia väčšinu slnečného žiarenia, takže v
