;) |
Starší iste pochopili, čo budem v nasledujúcich riadkoch rozoberať. Práve mladší z čitateľov by však mali zbystriť pozornosť. Je mi potešením predstaviť im predchodcu Indiana Jonesa, ako ho poznajú dnes. Dámy a páni, toto je Indiana, chlapík, ktorý sa bez svojho biča, ošúchaného klobúka a koženej bundy nepohne ani na krok.
Indiana Jones je fenoménom. Celé to začalo na začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia, keď sa v kinách objavil film s názvom Indiana Jones and the Raiders of the Lost Ark (Indiana Jones a dobyvatelia stratenej archy) s Harrisonom Fordom v hlavnej úlohe. Film odštartoval etapu vysoko rozpočtových filmov. Pokračovania na seba nenechali dlho čakať, nasledovali Indiana Jones and the Temple of Doom (Chrám skazy) a Indiana Jones and the Last Crusade (Posledná krížová výprava). V dobe, keď sa v kinách objavoval Indiana Jones and the Last Crusade, začala počítačová grafika dospievať a v LucasArts (vtedy ešte LucasFilm Games) si povedali, že hrdinu prenesú i na Amigu a monitory PC-čiek. Boh im za to žehnaj. Indiana Jones je najlepším importovaním filmu do hry, aké som kedy hral, a odštartoval sériu Indy-hier (The Last Crusade –> The Fate of Atlantis –> The Infernal Machine –> The Emperor`s Tomb (pozri novinku) ). Keďže The Last Crusade bola prvou hrou s Indym v hlavnej úlohe nepočítajúc pokusy od iných herných firiem (Mindscape) v počiatočných dobách a textovky Františka Fuku, niekedy sa nesprávne označuje ako tretí diel hernej série. Vyhýbajme sa preto označeniu Indiana Jones 3 a jemu podobným.
;) | ;) | ;) | ;) |
Nikto nemôže pochybovať o tom, že to, čo každého pritiahlo k Indymu – napriek tomu, že je chlap (pre dievčatá to pochopiteľne neplatí) – bola atmosféra. To, čo v tomto smere LusacArts dokážu, je neuveriteľné, či už vo filme alebo v hre. Správanie sa Indyho v rôznych situáciách a dokonalá pestrosť, rôznorodosť prostredia – to atmosféru upevňuje – s niečím podobným som sa stretol snáď len v Broken Sworde. Celé to je okorenené svojským Indyho humorom. Pamätáte sa na scénku Indyho a chlapa oháňajúceho sa mečom v Dobyvateľoch stratenej archy, ktorého Indy nechal pár sekúnd dokončiť svoje „divadlo“ a v zlomku sekundu to ukončil výstrelom, alebo Hitlerov podpis na zápisník Indyho otca z Poslednej krížovej výpravy (táto scénka sa dokonca objavuje i v samotnej hre, máte však na výber – buď podáte Hitlerovi zápisník alebo Mein Kampf)? Poďme už ale k samotnej hre.
Celý príbeh sa točí okolo svätého grálu (Holy Grail – kalich, z ktorého pil Ježiš pri poslednej večeri) v období tesne pred druhou svetovou vojnou. Ten by mal smrteľnému človeku zabezpečiť večný život na Zemi. Indy ho ako profesor archeológie považuje za úžasný archeologický nález, ktorý musí mať vo svojej univerzitnej zbierke. Nacisti ho naopak považujú za potenciálny zdroj moci. Začína sa tak typická naháňačka. Indy má ako výhodu otcov zápisník o svätom grále. Jeho otec Henry Jones sr. (Možno niektorí z vás nevedia, že Indy sa v skutočnosti nevolá Indiana ale Henry – preto má jeho otec za menom skrtaku pre „senior“, Indy však neznáša, keď ho otec stále oslovuje Henry jr. a po celý dej sa neustále podpichujú a naťahujú; zaujímavý je pôvod prezývky Indiana, ktorú Indy prevzal od rovnomenného psa – na túto tému v hre padne zopár humorných viet.) je uväznený na nacistickom Brunwaldskom zámku. Je to jedno z miest, kam sa Indy vyberá a strávi v ňom asi najdlhšiu časť hry. Ako to skončí, mnohí z vás vedia, ak nie, je o dôvod viac zahrať si túto hru, v súčasnosti sa však na Slovensku takmer nedá legálne zohnať. Škoda.
Táto hra rozhodne ale nebola prvotinou na páse množstva hier od LucasArts. Nakoniec, LucasArts minulý rok oslávili dvadsať rokov, takže to ani neprichádza do úvahy vzhľadom na to, že The Last Crusade vyšiel v roku 1989. V hre je preto mnoho prepojení a narážok na ostatné predchádzajúce hry od LucasArts (Sam & Max, Zak McKracken). Tento prvok však nie je v starších hrách ojedinelý. Možno si spomeniete na skrytú reklamu na hru Loom v The Secret of Monkey Island, ktorú vám vyrozpráva podivný návštevník Scumm baru. Pochopenie týchto spojení, samozrejme, nie je pre ďalší postup v hre nutné, je ale nepochybne zaujímavé a zábavné. Rovnako ako celková hrateľnosť spojená so spomínanou atmosférou. Neuveriteľný celok. Indiana Jones je pravý „tomb raider“, stále vravím, že Lara mala výhodu len v tom, že bola žena...
Veľmi mladí hráči by boli iste prekvapení ovládaním. To je totiž celé prevádzané scumm barom. Viac o ňom sa dozviete na konci článku. Tento engine bol predchodcom point-and-clicku. Zdá sa, že autorom dával okrem iného aj viac možností ako hráčovi skomplikovať hru. Práve on v nás vyvoláva pocit, že v minulosti boli adventúry o niečo zložitejšie. Na druhej strane má Indiana Jones and the Last Crusade vychytávky, ktoré boli typické pre hry od LucasArts. Napríklad po naliatí nejakého moku do horiaceho krbu, kde sa pieklo mäso ste museli čakať, kým sa z krbu dodymí a celé to vychladne. Aj vďaka takýmto záležitostiam môžeme LucasArts považovať za otcov grafických adventúr. Grafiku je podľa mňa v nostalgických článkoch spomínať bezvýznamné, zopakujem teda len neuveriteľne trápnu a ošúchanú vetu – na svoju dobu bola kvalitná. Hra vyšla vo EGA a VGA verzii (16 farieb a 256 farieb). Zvuku tu zase veľa nie je, vzhľadom na čas vydania je o dabingu hovoriť zbytočné a možno sa dočkáte i nejakých známych melódií z filmu v MIDI formáte.
;) | ;) | ;) | ;) |
Spomeniem tu ešte niečo, čo bolo hre niekedy vytýkané. V časti pod Benátkami sa v hre stretnete s labyrintami, ktoré môžu byť frustrujúce. V každom prípade sme sa s bludiskami stretli aj v ďalšom dieli Indiana Jones and the Fate of Atlantis. Celú hru môžete prejsť bez jediného (alebo najviac jedného) súboja, niekedy ste však boli nútený náckovi ukázať päsť i zblízka. A to predstavuje druhý problém hry. Stále sa však dá povedať sto ľudí – sto chutí. Mne tieto záležitosti napríklad nevadili. Celé to vyrovnávala dovtedy nevídaná nelineárnosť hry, ktorú niekedy nedosahujú ani adventúry súčasnej doby. A to ani nehovorím o Indiana Jones and the Fate of Atlantis, kde to bolo dotiahnuté do takého štádia, že ste neváhali hrať hru trikrát za sebou.
Berte prosím tento článok ako akési obhliadnutie sa do minulosti pri príležitosti pripravovaného vydania Indiana Jones and the Emperor`s Tomb (viac info v novinke). Skúseným hráčom som neprezradil asi nič, ale dúfam, že som pár vecí objasnil aspoň niekomu. Modlime sa, aby The Emperor`s Tomb vyšiel už v prvom kvartáli 2003. Zatiaľ sa nebojte zaspomínať si na staré časy v diskusii pod článkom.
SCUMM engine
SCUMM (Script Creation Utility for Maniac Mansion) engine bol, ako už z názvu vyplýva, vytvorený pre hru Maniac Mansion, ľuďmi z LucasFilm Games (na meno samotného autora si už bohužiaľ nespomeniem). Tento systém umožnil hrať hru iba myšou a svojím spôsobom bol revolučný. Dal možnosť vzniknúť point-and-click adventúram. Fungoval tak, že hráč mal k dispozícii panel s asi desiatkou príkazov ako talk to, open, use a pod. Tie používal na manipuláciu s predmetmi a postavami na obrazovke. Ak chcel hráč otvoriť dvere, klikol na príkaz „open“ a následne na to na dvere – „open the door“. Celé to bolo oproti predchádzajúcim, čisto textovým adventúram nesmierne jednoduché. Iba LucasArts vyvinuli na tejto technológií dvanásť hier, nehovoriac o všetkých adventúrach od Sierry a iných výrobcov, ktorí tento systém okopírovali a ešte dlho sa používal pri hraní. Podobnosť so scumm barom ako hostincom v The Secret of Monkey Island je v ich mene, vzniklo to teda mnohovýznamnosťou anglického slova „bar“ – bar ako hostinec a bar ako lišta.
Screenshoty povaľujúce sa okolo sú z EGA i VGA verzie hry a sú ľahko rozoznateľné.
Na www.mixnmojo.com/lastcrusade nájdete vyčerpávajúci návod. Nie je to len návod, ale celá príručka k Indiana Jones and the Last Crusade, kde sa nedozviete iba hlavný postup ale i niektoré záležitosti, na ktoré by ste inak neprišli.
Predstavte si, že na stránkach LucasArts doteraz nájdete patch na The Last Crusade – úctyhodné vzhľadom na to, že ostatní výrobcovia hier na stránkach nemajú o svojich starých hrách ani len nejakú zmienku, pozrite sa na stránky Sierry – ich staré klenoty sú tam nespomenuté.
Autor: Martin Šoltýs
