BRATISLAVA. Tisíc štrnásť. Taký je počet autorov novej vedeckej štúdie v odbornom magazíne Genes Genomes Genetics. Výskum hovorí o častí genómu drozofíly, takzvanom Mullerovom F elemente – vyše deväť stoviek autorov sú študenti.
Veľké množstvo autorov je bežné vo svete časticovej fyziky. Štúdia z roku 2012 opisujúca objav častice s vlastnosťami Higgsovho bozónu mala vtedy takmer tritisíc autorov – dôvodom je, že na ohromných experimentoch, akým je aj kolaborácia ATLAS na Veľkom hadrónovom urýchľovači, naozaj pracuje také obrovské množstvo výskumníkov. Niektorí sú experimentátormi, ďalší namerané výsledky analyzujú a interpretujú.
Vo svete biológie sa však čosi podobné nedialo. To sa však môže zmeniť, analýza genetických informácií totiž čoraz častejšie vyžaduje podobne rozsiahle spolupráce, kde sa vedci prehrabávajú, interpretujú a opravujú veľké množstvá dát. Otvára to preto otázku, či má autorstvo ešte v niektorých oblastiach vedy zmysel.
V aktuálnom prípade študenti údajne manuálne opravovali chyby po sekvenovaní častí genómu ovocnej mušky, následne rukopis čítali a mali pripomienky. Mali tak splniť medzinárodné pravidlá na uverejnenie autorstva.
„Ak pospájate úsilie takého množstva ľudí, umožňuje vám to robiť dobré projekty,“ vysvetľuje podľa magazínu Nature genetička Sarah Elginova, korešpondujúca autorka výskumu.
Vedci napokon zistili, že skúmaná sekvencia v DNA drozofily je veľmi stabilná a v druhu sa uchovala počas 40 miliónov rokov evolúcie.
Niektorí odborníci však podobný prístup kritizujú. A hovoria, že v takomto prípade jednoducho neplatí, že každý študent je zároveň autorom štúdie: mali by byť uvedení nanajvýš ako prispievatelia, aj to len v doplňujúcich materiáloch k výskumu.
