ILUSTRAČNÉ FOTO – FOTOLIA
Niekedy je medzi inteligentnými ľuďmi rozšírená aj viera v paranormálne javy.
TEXT: Michal Ač
Pracoval som ako stroj... Bol som osamelý, bol som unavený, bol som chorý z toho, že som sa stal stredobodom všeobecnej pozornosti. Pripadal som si ako opica, na ktorú sa ľudia chodia pozerať do zoo.“
Takto spomínal juhokórejský génius Kim Ung-yong na časť svojho života, ktorú strávil prácou pre americkú vesmírnu agentúru.
Bol zázračným dieťaťom, ktoré zavolali do Národného úradu pre letectvo a vesmír (NASA), keď mal osem rokov a vydržal tam do osemnástich. Potom sa vrátil k matke.
Dnes je tento stavebný inžinier zapísaný v Guinessovej knihe rekordov ako majiteľ najvyššieho IQ - 210 bodov. Za hranicu geniality však zvyčajne považujeme už 140 bodov, Einstein mal údajne 150, Bill Gates 160. Na členstvo v Mense, združujúcej vyše 200-tisíc ľudí s nadpriemernou inteligenciou, potrebujete 130.
Železná guľa
Kimov príbeh potvrdzuje, že ľudia s vysokým IQ to napriek všeobecným predstavám nemajú v živote jednoduchšie. Ich intelekt nebýva zárukou ani lepšieho, ani hodnotnejšieho života.
Jedným z možných vysvetlení je, že pre zodpovedného človeka, ktorý si uvedomuje svoj potenciál, môže byť vysoká inteligencia dodatočnou záťažou. Akousi železnou guľou, ku ktorej bude celý život pripútaný a ktorá býva s postupujúcim vekom čoraz ťažšia.
Ukazuje to aj príbeh skupiny amerických „termitov“, čiže ľudí s vysokým IQ, ktorých v dvadsiatych rokoch uplynulého storočia vybral a prakticky po celý život sledoval stanfordský psychológ Lewis Terman.
Na sklonku minulého storočia „termitov“ požiadali, aby sa obzreli za svojím životom.
Tí väčšinou nezdôrazňovali svoje úspechy, ale skôr naliehavý pocit, že nedokázali naplniť očakávania, ktoré do nich Terman a okolie vkladali.
Menej alkoholu
Podľa rovnakého scenára dopadol aj výskum, ktorý v roku 2014 publikoval časopis Research in Human Development.
