Skúsme si predstaviť les či korálový útes pod modrým nebom (alebo vodou) za slnečného dňa. Čo v nás môže taká predstava vyvolať okrem pocitu pokoja, harmónie a možno aj šťastia? Ale len dovtedy, kým sa neprizrieme bližšie. „Príbeh lesa či korálového útesu je rozprávaním o neúnavnom súboji, trápení a krviprelievaní,“ tvrdí americký evolučný biológ George C. Williams v knihe Plán a účel v prírode, ktorú vydal na sklonku uplynulého roka Kalligram (preložil Peter Sýkora). Každý strom totiž ohrozujú nielen škodce a choroby, ale aj obžierače, nehovoriac už o živelných katastrofách alebo zásahoch človeka. Strom teda musí bez ustania bojovať o svoju existenciu, a napokon skôr či neskôr podľahne.
Možno by sme mali hľadať harmóniu inde. Čo už môže byť harmonickejšie ako vzťah matky a plodu, ktorý nosí vo svojom lone? Aj tu nás Williams vyvádza z omylu. Prvou vecou, ktorú plod urobí počas zahniezdenia sa v maternici, je tvorba placenty. Tá napadne tkanivo maternice a znemožní matke kontrolovať v nej tok krvi. Embryo si tak „zabezpečuje“ neobmedzený prístup k výžive, kolujúcej v matkinej krvi. Okrem toho placenta začne vylučovať chemické látky, ktoré tento proces prehlbujú. Matka si vytvára vlastné obranné chemické látky. Sú to preteky v chemickom zbrojení, ktoré si, samozrejme, bojujúce strany neuvedomujú. Ak vojnu vyhrá žena, potratí. Ak vyhrá plod, matka sa zaradí k neveľkému počtu žien, ktoré trpia na tehotenskú cukrovku alebo iné ochorenia. Ak obe strany dosiahnu zvyčajný kompromis, tehotenstvo sa skončí normálnym pôrodom.
Nuž, normálnym ako normálnym. „Rodenie detí cez stresujúco úzky priechod je vážnou konštruktérskou chybou,“ píše Williams a dodáva, že akýkoľvek normálny konštruktér (keby mohol ovplyvniť evolučné procesy) by vytvoril prirodzený otvor v spodnej časti brucha, kde je podstatne viac miesta.
Ľudské telo však má veľa ďalších zásadných konštrukčných chýb. Williams na ne upozorňuje s cieľom dokázať, že prírodnému výberu ide vždy len o okamžitú výhodu a je „celkom slepý k akýmkoľvek možným dôsledkom v budúcnosti“. Evolúcia nič racionálne nedizajnuje na čistom papieri, dokáže kombinovať a otrocky použiť jedine to, čo má momentálne poruke. Preto máme napríklad len dve oči, zdedené po svojich dávnych prapredkoch, aj keď by bolo zjavne výhodnejšie mať tri (a ešte lepšie šesť). Nezmyselné (a pre naše zdravie často nebezpečné) je aj prepojenie medzi reprodukčným a vylučovacím systémom alebo medzi dýchacím a tráviacim ústrojenstvom. Nedokonalá je tiež stavba nášho oka, a priam hlúpo si evolúcia počínala, keď riešila zostup mužských semeníkov z vnútra tela do mieška. Ani naša motivácia jesť sladké plody, zdedená z doby kamennej, nám dnes neprináša úsporu energie, ale všemožné civilizačné choroby. Už dávno totiž nebeháme po lesoch a po poliach, aby sme mohli vykopať niekoľko sladkých korienkov, ale sedíme pri počítači alebo telefóne a bezmyšlienkovito pojedáme čokoládu.
Evolúcia tu však nie je preto, aby nám zabezpečila harmóniu či šťastie. Jednoducho je tu, a preto sme tu aj my. Musíme nejako fungovať, nech už hocijako čudne. A okrem toho - ako veľmi optimisticky podotýka Williams - prírodný výber nemusí byť protivníkom nad naše sily: „Môžeme len dúfať, že naše intelektuálne úsilie môže prekonať zlo hlúpeho nepriateľa.“
Napokon, prečo nie.
