Jeho stret s Mesiacom pozoroval a odfotografoval amatérsky astronóm v roku 1956 v podobe jasného záblesku. Chýbal však rukolapný dôkaz - kráter. Ten priniesla až analýza záberov sondy Clementine, ktorá okolo Mesiaca krúžila tri mesiace roku 1994.
Bonnie Burattiová z Jet Propulsion Laboratory v Pasadene a Lane Johnsonová z Pomona College v Claremonte našli podľa súradníc záblesku asi 1,5 kilometra široký kráter, ktorý pokrývajú relatívne nedávno vyvrhnuté horniny.
Ako informoval časopis Icarus, zo stôp po dopade sa dá vyčítať, že kráter vytvoril objekt s priemerom asi 40 metrov. Spektrálna analýza ukázala, že tento kráter je trochu modravejší ako ostatné mladé krátery v okolí.
Burattiová a Johnsonová odhadujú, že pri zrážke sa uvoľnila energia asi 0,5 megatony TNT. Kráter je okrem toho značne zvetraný, čo svedčí o tom, že intenzívne slnečné žiarenie a dopady meteoritov významnou mierou formujú mesačný povrch.
