Náš seriál o jednej hernej legende pokračuje tretím dielom. Cryo Interactive sa v tomto období dostáva do krízy. Napriek veľkému množstvu vydaných titulov len málo z nich dosahovalo kvality potrebnej na úspech medzi hráčmi. Nájdete tu hry ako Roland Garros, Devil Inside, Jeckyll&Hyde, The Gift a ďalšie.
Toto obdobie je dosť smutnučké, aj keď sa vraví, to najlepšie nakoniec, v tomto prípade to neplatí. Cryo sa snažilo chrliť jeden titul mesačne, čo ich stálo asi všetku súdnosť, lebo hry boli akoby nedonosené a každej niečo chýbalo, čo sa prejavovalo na celkovom ohodnotení hry. Občas od Crya vypadlo skutočne niečo dobré, ale to bola skôr náhoda. Tak zatlačme slzičky a poďme sa pozrieť na pomaličké „chcípanie“ Crya. Toto obdobie sa začalo asi na jar roku 2000.
Možno sa to ani nebude zdať až také zlé, keď začneme „peckou“, ale ja si mylím, že sa to začalo hrou Devil Inside, tak sa s tým budete musieť zmieriť. Devil Inside bol klasickou 3D akčnou hrou, kde ste vášho hrdinu videli z pohľadu tretej osôbky. Príbeh bol celkom originálny – jedna televízia chcela zaujať divákov, tak vždy si našla jedného týpka, ktorý za prachy vliezol do strašidelného domu a tam „chcípol“. Papali ho totiž rôzne príšerky, ktoré asi ani neboli z nášho vesmíru (pozri South Park a časť, keď Zem navštívil dobrý Cartman :). Hlavný hrdina navyše trpel divnou úchylkou – bol taký malý schizofrenik, a tak ste občas hrali aj za jeho ženské ja. Táto kočka bola klasicky „matrixovská“... a bola proste iná ako každý smrteľník. Perlička na záver: v hre bol aj kameraman, ktorého ste mohli killnúť a telka tam dosadila nového. Zaujímavé.
Ďalšou hrou, ktorá bola porodená u mamičky Crya bol šport, tenis – Roland Garros. Antišportovci už hneď ohŕňajú nos, ale ani športovci sa nemusia veľmi tešiť. Tento tenis nepatril medzi hviezdy športových hier. Grafika slabšia, zvuky ešte viac a hrateľnosť vyprchala ako alkohol z krvi po ťažkom „mejdane“. Hráči sa hýbali tak trošku divne, hra bola veľmi akčná... až to pomaly pripomínalo klasický Pong, len v 3D. Treba však uznať, že tenisových simulácií nevychádza až tak veľa, tak tento tenis bol ohodnotený ako trošilinku nadpriemerná hra. Ale za tie prachy určite nestála – iba ak by ste to vyhrabali v nejakej zľavnenej edícii a nemali čo na hranie. (Tu vám však radšej odporučím voľne stiahnuteľný Tennis Elbow, ktorý síce už má zopár rôčkov, ale je to stále naj tenis na "písí").
Na jeseň nám Cryo vydalo adventúrku The New Adventures of the Time Machine . Pekne dlhý názov, že... ale kvalita hry už nebola taká vysoká. Príbeh sa zakladal na poviedkach spisovateľa H. G. Wellsa o stroji času. Celkom fajn príbeh, takže hra by mala byť dobrá, ale... Prvé ale bolo ovládanie. Zabudnite na myšku, všetko pekne klávesnicou. Na toto si v adventúrach asi nezvyknem. Hlavne ak prichádza druhé ale alias totálne imbecilná kamera, ktorá sa nedá manuálne nastaviť. Hra sa takto stáva v niektorých chvíľach totálne nehrateľnou – nevidíte predmet, lebo tá kamera je tak hlúpo nastavená, že si to všimnete, až keď stratíte všetky nervy a hru odinštalujete, a vlastne potom to už ani nezistíte. Takže na prd je dobrý príbeh a celkom fajn spracovanie, ak sa to ovláda hlúpo a vy strácate nervy pri kamere.
Ihneď po Stroji času k nám priplávala ďalšia adventka Odyssey: The Search for Ulysses. Podobnosť s predchádzajúcou hrou je viac ako viditeľná, len príbeh bol zmenený, čo vlastne vyplýva už aj z názvu hry. Príbeh stratil na zaujímavosti, hra bola aj kratšia... a hra si nechala niektoré chybičky svojho staršieho (aj keď len o pár týždňov) bračeka. Kamera síce už nebola až taká hlúpa (to je asi tých pár týždňov, ktoré delilo vydanie jednotlivých hier), ale veľa inteligencie nepobrala. A tak bola tiež odsúdená – ako jej predchodca – na skorý zánik.
Začiatkom roku 2001 prišla na svet hopsačka The Gift. Išlo v celku o oddychovú hru, ale dnešní hráči veľmi po takýchto hrách nesiahajú, lebo sú... ja ani neviem, prečo ich hrávajú už len recenzenti hier? Išlo o hopsajdu s diablikom v hlavnej úlohe. Bola pekne trojrozmerná, odohrávala sa v rozmanitých a pekných prostrediach, bola pekne ozvučená, dobre sa aj hrala. Dokonca parodovala rozličné hry a filmy, takže občas ste sa aj pousmiali. Ovládanie bolo klasicky arkádovské, kamera nebola až taká hlupučká (nenávidím plošinovky s debilne inteligentnou kamerou ako napríklad Earthworm Jim 3D alebo hry od Disneyho...), takže to bolo celkom fajn. Lenže ani táto oddychová hra nezaujala všeobecné hráčstvo.
V tom období Cryo vydalo ešte hru, ktorá si nezaslúži ani samostatný odsek, ale ja som dobrý, tak ho tu predsa len má. Money Mad bola hra Monopoly. Bolo to hrozné, bolo to únavné. Kúzlo týchto hier je v tom, že k sebe pozvete bandu kamošov, kúpite si 1 - 2 fľašky whiskey (pre nedospelých sprajt alebo inú žbrndu), „doutníky“ (akúkoľvek čokoládku) a hráte... a výborne sa zabávate. Lenže na počítači to je hnus a hnusom to aj ostane. Tak prečo to stále všetci vydávajú? Nechápem a nepochopím.
Cez leto k nám dorazila hra House of the Dead 2, na ktorú som mal tú česť napísať recenziu. Mno, nenazval by som to česť, ale nechajme to. Dom mŕtvych bola klasická automatová strieľačka. Na obrazovke vidíte len zameriavač (miesto, kde dopadnú vaše guľky, ehm:)) a strieľate a strieľate, potom nabijete a strieľate znovu. Nepriateľ mal inteligenciu myšky (tej s kolieskom;), a tak ste ich zmasakrovali asi sto v priebehu dvoch minút. Takto ste to za hodinku dohrali a to je všetko. Našťastie som si ten humus nekúpil, lebo by som asi spáchal atentát na hriešnika, ktorý túto hru stvoril. Poďme ďalej.
Ďalej k nám prišlo pokračovanie Roland Garros 2001. Hmmm. Ak by som pred vás spustil predchádzajúcu verziu a mali by ste hádať, či ide o RG alebo RG2001 mali by ste čo robiť, aby ste tieto dve hry rozlíšili. A preto sa na Cryo zniesla vlna kritiky. Fakt neviem, čo mám k tomu ešte povedať. Len sa zhlboka nadýchnuť a presunúť sa k ďalšiemu pánovi na holenie.
Ďalším pánom bola trošku divná postava v hlavnej úlohe. Príbeh nám hovorí zrejme o najväčšom schizofrenikovi na svete. Určite poznáte postavičku doktora Jekylla a jeho druhého ja pána Hyda. Zase malo Cryo pred sebou výborný námet, ktorý spackali a len si vytvárali horšie a horšie meno medzi hráčmi. Táto akčná adventúra mala výbornú grafiku aj ozvučenie, ktoré výborne zvyšovali atmosféru z tajomného prostredia, ktoré určite nepredstavovalo optimistov raj. K tomu si pripočítajte aj schizofrenickú hlavnú postavu, no neznie to výborne? Aj by to dobre dopadlo, len ovládanie bolo toporné, kamera bola asi trošku pripitá a hlavne nenormálne riešenie prekážok. Ak ste totiž prešli nejakú časť hry za doktora Jekylla, museli ste to isté prostredie prejsť ešte raz aj s Hydom. Týmto strácala hlavne atmosféra hry a hra sa stala len miernym nadpriemerom. Keď si pomyslím, čo mohli z hry autori dostať, ak by ju spracovali ináč... aaa, musím kričať. Mohlo ísť o absolútnu „pecku“, ktorá by u mňa získala veľmi kladné ohodnotenie. Takto som bol len sklamaný a ďalej čakám na poriadnu mrazivú hru o schizofrenikovi.
Tento malý odsek by som chcel venovať dvom náučným adventúram: Egypt 2 a Pompei. Nemám slov. Tieto hry boli zábavné ako naše prechádzky s p. p. P (pani profesorkou Pé) po prírode - teda ZNAČNE nezáživné. Nuda a nuda a znovu len nuda. Vynorili sa klasické problémy Crya – už to nebola ani hra... a aj ten kúsok hry, čo tam bol, bol dostatočne spackaný chybami autorov. Skočme radšej rýchlo ďalej.
Filmy Quentina Tarantina sú úchylné. Sú plné krvi, sú vulgárne a sú iné. Preto sú aj dosť dobré. Spomeňme na kultový Pulp Fiction, ktorého soundtrack je asi najgeniálnejšia hudba, ktorá bola vydaná na samostatnom CD. A film Od súmraku do úsvitu (v originále: From Dusk Till Dawn) sa dočkal aj herného spracovania (filmová vložka: Film From Dusk Till Dawn je podľa mňa hrozná hlúposť). Akčná adventúra, v ktorej nájdete krv, chodbičky plné potvoriek a proste výborné odreagovanie, ktoré môžete sledovať z pohľadu tretej osoby, ale aj z vlastného pohľadu. Ako sa hovorí, príbeh nie je v akčnej hre až taký dôležitý (ale vo filme je, a to si Quentin asi neuvedomil). Tak ani tu nebude to, čo vás pritiahne. Spracovanie hry bolo výborné, ovládanie tiež. Dokonca aj kamera nabrala dostatok inteligencie (bodaj by nie, stále sa držala za naším hrdinom). Lenže rovnako ako film aj hra sa stala postupne nudnou. A nuda je zlá, áno. Mám rád Tarantina, ale táto hra sa nepodarila, aj keď najprv ju vyskúšajte, lebo niektorí recenzenti ju vychválili. Možno vás to chytí.
Teraz si znovu otvorím pusu, lebo na Vianoce 2001 nám Ježiško priniesol ďalší tenis od Crya: Tennis Masters Series. Aké bolo moje prekvapenie, keď táto hra bola pekná, celkom slušne ozvučená a dokonca aj hrateľná. Ak máte silnejší komp a tenis žeriete, tak túto hru určite vyskúšajte, lebo patrí medzi najlepšie. Tento počin od Crya však nemôžem pasovať za kráľa tenisu, lebo protivníci nepobrali moc inteligencie. Škoda, škodička, ak by sa vydarila táto vecička, ktorá je v tenisových simuláciách dosť veľkým problémom, bola by to skoro dokonalá hra. Nikomu by neprekážala neexistencia licencie na origoš mená hráčov. Mená sa dali dokonca aj prepísať, tak to nebol až taký veľký problémik. Takto išlo len o skoro výborný tenis. Lenže medzi hráčmi je asi toľko priaznivcov tenisu ako počet pravdovravných politikov u nás, takže hra sa nedostala do širšieho záujmu hráčov.
O týždeň sa dočkáte poslednej časti tohto giga článku a ja zatlčiem posledný klinček do rakvičky s menom Cryo Interactive.
