Austrálsky Najvyšší súd minulý utorok vyriekol rozhodnutie, ktoré môže mať zásadný vplyv na uplatňovanie práva na internete. Sudcovia rozhodli, že austrálsky banský magnát Joseph Gutnick môže na austrálskom súde žalovať spoločnosť Dow Jones, vydavateľa amerického časopisu, ktorý pred dvoma rokmi Gutnicka označil za podvodníka.
Článok z časopisu bol totiž uverejnený aj na internete a keďže prístup na túto webovú stránku mali aj obyvatelia austrálskeho štátu Viktória (vrátane Josepha Gutnicka), tamojšie súdy sú vraj tiež kompetentné zaoberať sa jeho sťažnosťou na pošpinenie svojho mena. Firma Dow Jones naproti tomu argumentovala, že spor sa môže prejednávať len v Spojených štátoch, keďže tu sídli vydavateľ, na tomto území vychádza napadnutý časopis a tu sú umiestnené aj servery s webovou verziou magazínu. V Spojených štátoch ústava v širokej miere garantuje slobodu prejavu, kým v austrálskom právnom systéme sa viac akcentuje právo jednotlivca na ochranu pred ohováraním a urážkami na cti. Rozhodnutie o tom, ktorý súd má o spore rozhodovať, má preto veľký význam pre obe strany.
Na obranu amerického vydavateľa sa postavilo 18 veľkých spravodajských a internetových firiem, vrátane gigantov ako Associated Press, New York Times, Guardian či Amazon.com a Yahoo. Tí upozorňujú, že keby všetky štáty zaviedli rovnaké pravidlo ako Austrália, vydavatelia by čoskoro museli pred uverejnením každého článku na internete posudzovať jeho prijateľnosť z hľadiska právnych systémov ostatných štátov „od Afganistanu až po Zimbabwe“. Súd takéto tvrdenie odmietol ako prehnané s tým, že stačí brať ohľad na právo krajiny, z ktorej pochádzajú osoby, o ktorých sa v textoch píše.
V takomto prípade by teda teoreticky žiadne noviny na svete nemohli na internete uverejňovať napríklad články o ľudských právach v Číne, pretože čínsky súd by mohol rozhodnúť o tom, že porušujú zákon. Slovenský novinár, ktorý by sa takéhoto trestného činu dopustil, by teoreticky mohol rozsudok ignorovať (keby Čínu nikdy nechcel navštíviť), problémy by však mali veľké vydavateľstvá, ktoré pôsobia po celom svete. Najjednoduchším riešením by v ich prípade bolo technicky zamedziť prístup čínskych surfistov na stránky západných médií, čím by sa však vydavatelia stali predĺženou rukou čínskych cenzorov.
Austrálsky najvyšší súd rozhodol o tejto otázke ako prvý súd najvyššej inštancie na svete. Na nižších úrovniach však už podobné rozsudky padli aj v iných krajinách. V novembri 2000 francúzsky súd nariadil americkému Yahoo, aby zabránilo francúzskym občanom v prezeraní stránok s aukciami nacistických predmetov. Americký sudca však neskôr rozhodol, že Yahoo nie je povinné riadiť sa rozhodnutím francúzskeho súdu. V Nemecku bol zasa odsúdený austrálsky občan, ktorý zverejnil na internete materiál popierajúci holokaust. Austrálčan neskôr zámerne vycestoval do Nemecka, ohlásil sa úradom a strávil niekoľko mesiacov vo väzení. Najznámejším prípadom tohto druhu bolo obvinenie ruského programátora Dmitrija Sljarova, ktorého program na kopírovanie chráneného digitálneho obsahu je legálny v jeho materskej krajine, pri vycestovaní do Spojených štátov ho však polícia na určitý čas uväznila pre jeho rozpor s tamojšími zákonmi.
Je možné, že rozhodnutie austrálskeho najvyššieho súdu si osvoja aj ďalšie krajiny Commonwealthu, napríklad Veľká Británia či Kanada. Samotní sudcovia, ktorí verdikt vyriekli, však upozornili, že rozhodnutie „stále nepredstavuje uspokojujúce riešenie“ a problém podľa nich vyžaduje pozornosť domácich zákonodarcov i diskusiu na medzinárodnom fóre.
TOMÁŠ BELLA
