WASHINGTON, BRATISLAVA. Znie to až príliš jednoducho. Zakážeme lety z oblastí západnej Afriky, kde zabíja ebola, uzavrieme hranice štátov a epidémia sa do západného sveta nedostane. Alebo aspoň každého, kto odtiaľ príde, izolujeme na tri týždne, aby sa zistilo, či sa chorobou náhodou nenakazil.
Takto to však nefunguje.
„Keď niekde vypukne požiar, nemôžeme jednoducho celý les obkolesiť plotom. Ideme ho zahasiť ešte predtým, ako jedna náhodná iskra nezapáli požiar na inom mieste,“ napísal pre Fox News šéf amerického Centra na kontrolu chorôb a prevenciu Tom Frieden.
Chorobu musíme sledovať
Diskusiu o postoji k ľuďom, ktorí sa mohli dostať do kontaktu s ebolou, vyvolal minulý piatok prípad zdravotnej sestry Kace Hickoxovej, ktorá v Sierre Leone liečila ebolu. Keď doletela na letisko v New Jersey, zavreli ju na víkend do karantény, teraz je v domácej karanténe.
Dokopy nebude slobodná 21 dní, čo je maximálna inkubačná lehota choroby. Tá sa však prenáša až od momentu, keď sa u nakazeného prejavia príznaky. To nebol Hickoxovej prípad, šíriť chorobu nemohla.
K automatickej preventívnej karanténe pristúpili tri americké štáty aj napriek tomu, že vláda vo Washingtone je proti. Frieden varuje, že podobné skúsenosti budú odrádzať zdravotníkov cestovať do ohrozených krajín.
Dostatočným opatrením podľa neho je, ak pasažierov prichádzajúcich zo západnej Afriky poučia, čo si majú na sebe všímať, a izolujú ich až vtedy, keď sa príznaky prejavia. Tak sa to stalo napríklad s lekárom, ktorý sa po návrate z Afriky niekoľko dní voľne pohyboval po New Yorku.
Katastrofou by sa podľa neho skončila aj snaha uzavrieť hranice krajín s Guineou, Sierrou Leone a Libériou, kde sa epidémia najviac šíri. Napospas smrti by tam ostalo 22 miliónov ľudí, doteraz tam zomrelo takmer päťtisíc ľudí.
