Text vyšiel v denníku The Washington Post
BRATISLAVA. Pred desaťročím spôsobil vtedy trinásťročný Magnus Carlsen senzáciu v šachovom svete.
Porazil bývalého svetového šampióna Anatolija Karpova na šachovom turnaji v Reykjavíku a nasledujúci deň uhral remízu s Garrim Kasparovom, ktorý je považovaný za najlepšieho šachistu histórie.
Carlsenova kariéra mala potom raketový štart. V roku 2004 sa stal veľmajstrom a o šesť rokov neskôr dosiahol vrchol rebríčka ako najmladší hráč v histórii.
Ako sa dá takýto nebývalý úspech vysvetliť? Čo vynesie niekoho medzi špičku v hudbe, športe, podnikaní či vede? Táto otázka patrí medzi najstaršie spory v psychológii.
Koncom 19. storočia analyzoval Francis Galton (zakladateľ vedeckého skúmania inteligencie a bratranec Charlesa Darwina) rodokmene stoviek vedcov, hudobníkov a umelcov.
Zistil, že veľkoleposť zvykne kolovať v rodine. Spočítal napríklad, že rodina Bachovcov vyprodukovala viac ako 20 významných hudobníkov. Galton preto dospel k záveru, že experti sa „rodia“.
Stvorenie majstra
Takmer o pol storočia neskôr behaviorista John Watson naopak tvrdil, že experti sa „robia“ a že by z ľubovolného nemluvňaťa dokázal vychovať experta na čokoľvek.
Názor, že expertom sa človek musí stať, sa stal za posledné desaťročia dominantným.
V roku 1993 zverejnil prestížny časopis Psychological Review článok K. Andersa Ericssona, ktorý tvrdil, že rozdiely medzi ľuďmi v schopnostiach týkajúcich sa šachu či hudby závisia od množstva času stráveného „zameraným tréningom“, teda cvičením určeným na zlepšenie zručností.
Ericsson skúmal, koľko hodín strávili tréningom hudobníci z Berlínskej hudobnej akadémie.
