Tam, kde sa končia argumenty, začína sa nátlak. Nie je to nič nové: diskutér zahnaný do úzkych neraz siaha po výčitkách, brnkaní na city či dokonca vyhrážaní.
Netreba špeciálne vysvetľovať, že takéto ťahy nemajú nič spoločné s otázkou pravdivosti obhajovaných tvrdení, a teda z logického hľadiska ide o chybnú argumentáciu.
Azda najznámejším z takýchto príkladov je takzvaný slamený strašiak.
Prekrútiť ho
Funguje tak, že zoberieme oponentovo tvrdenie, prekrútime ho (vytrhneme z kontextu, neprimerane zjednodušíme a podobne), a vzápätí vyvraciame túto karikatúru tvrdenia - čím chceme vyvolať dojem, že sme vyvrátili pôvodné tvrdenie.
„Ako môžete byť proti nákupu nových stíhačiek, chcete nechať štát úplne bezbranný?“ Pritom je jasné, že aj bez stíhačiek by sme mali k úplnej bezbrannosti stále ďaleko.
Inú podobu má chyba zvaná apelovanie na strach. Vykresľuje strašidelné dôsledky, ktoré vraj nastanú, keď odmietneme daný návrh.
Napríklad: „Pokiaľ nezvolíte za rektora mňa, na všetkých fakultách sa bude prepúšťať!“ Často sa využíva v reklame: kto si nekúpi náš výrobok, nebude správnym mužom, ženou či rodičom.
Argument dominom
Príbuznou chybou potom je argumentovanie dominovým efektom, čiže domnelým spádom neželaných udalostí, ktoré údajne nastanú v prípade prijatia nejakej veci.
„Keď povolíme homosexuálne manželstvá, nasledovať budú sobáše súrodencov či rodičov s deťmi, a nakoniec aj svadby s koňmi alebo autami.“
Tu sa hodí iba latinské non sequitur – to jednoducho nevyplýva.
Autor pôsobí na Katedre filozofie a dejín filozofie, FF UK.
Autor: Martin Nuhlíček
