Je nesporné, že v súčasnosti jeden človek ani zďaleka nedokáže obsiahnuť všetky znalosti. Do veľkej miery sa preto musí spoliehať na rôznych expertov a veriť, že k poznatkom sa dopracovali legitímne a majú ich podložené.
Takéto poznatky sú súčasťou korpusu toho, čo „sa vie“ – vecí, ktoré mnohí poznajú, ale len málokto ich dokáže vedecky vysvetliť. Tak, napríklad, vieme, že elektrina „kope“ a saponát odstraňuje mastnotu.
Ak by sa nás niekto opýtal, ako to vlastne vieme, tak môžeme vyhľadať pôvodcu daného objavu a poukázať naňho. Také čosi nazývame argumenty z autority: pravdivosť nejakého tvrdenia podporíme tým, že poukážeme na relevantnú autoritu.
Aby boli argumenty tohto druhu „dobré“, musia spĺňať prinajmenšom dve základné podmienky: 1. osoba, na ktorú sa odvolávame, musí byť expertom v danej oblasti; 2. tvrdenie, ktoré podporujeme, musí patriť do oblasti, v ktorej je táto osoba expertom.
Porušenie týchto podmienok vedie k argumentačnej chybe, keď výrok považujeme za pravdivý len preto, že ho vyslovil niekto, kto sa vyzná v niečom nesúvisiacom, prípadne vôbec v ničom.
To by nastalo, keby sme napríklad tvrdili, že myšlienka pacifizmu je správna, lebo ju obhajoval sám Einstein. Ešte horšie sú však argumenty, v ktorých na mieste autority vystupuje spoločnosť ako taká. Tie sú nielen logicky nesprávne, ale aj pomáhajú nekritickosti a stádovitosti ľudí.
Určite ich poznáte: „Všetci to tak robia / hovoria / veria tomu, takže musí to byť pravda.“
Nie, nemusí.
Autor pôsobí na Katedre filozofie a dejín filozofie, FF UK.
Autor: Martin Nuhlíček
