Pamätáte si na film Matrix? V jednej scéne hlavný hrdina Neo dostane otázku, či verí v osud. Neo povie, že nie. Na otázku, prečo nie, Neo ďalej odpovedá: „Nepáči sa mi pocit, že nemám veci pod kontrolou.“
Skúsme si tento argument uviesť v prehľadnejšej podobe.
Jeho jadrom je súd: „Ak existuje osud (v zmysle, že udalosti sú nevyhnutné, vopred dané), tak my ľudia nemáme udalosti pod kontrolou našej vôle.“
Neovi sa nepáči dôsledková časť tohto súvetia, a preto odmieta pravdivosť prvej, podmienkovej časti. Asi už tušíte, že sa tu skrýva nejaká argumentačná chyba. Je ňou odmietanie rôznych tvrdení len preto, lebo dôsledky, ku ktorým vedú, sa nám zdajú nežiaduce.
Túto chybu nazývame argumentovanie dôsledkami.
Ale prečo je to zlé?
V logike totiž skúmame, či z nejakého tvrdenia, ak je pravdivé, vyplýva iné pravdivé tvrdenie. To sa však deje nezávisle od toho, či sa nám dané tvrdenie páči, alebo nie, respektíve či ho považujeme za užitočné, alebo dokonca škodlivé.
Logika, na ktorej stojí správna argumentácia, sa teda zaujíma výlučne o pravdivosť výrokov a ich emocionálnu stránku dáva bokom. Napriek tomu sa s touto chybou stretávame pomerne často.
Napríklad: „Evolučná teória musí byť mylná, lebo inak by to znamenalo, že pochádzame z opíc.“ Alebo: „Priemerné IQ u belochov a černochov sme nemohli namerať rozdielne, lebo by to bolo rasistické.“
Neznamená to, že otázka psychologickej prijateľnosti dôsledkov nikdy nevstupuje do diskusie – len potom už nehovoríme o tom, kde leží pravda.
Autor pôsobí na Katedre filozofie a dejín filozofie, FF UK.
Autor: Martin Nuhlíček
