Keď prví roľníci prestali putovať po krajine, môžeme si živo predstaviť, že ich nielen najsilnejší z lovcov považovali za námesačných.
Roľníci zase pre zmenu dodnes považujú ľudí žijúcich v mestách za odtrhnutých od prírody. Významný krok od skutočnosti k abstrakcii určite predstavovala kníhtlač a s ňou výrazné odstúpenie ľudstva od života. Prišla televízia a koniec vychádzok pre milióny. Tieto prechody trvajú desaťročia, a tak sme si na ne zvykli. Na čo som si však nezvykol ja, je moderná elektronika.
Sám síce používam najmodernejšie miliardové prístroje, ale toto je priveľa. Vo vlaku z poľských hraníc prechádzame nádhernou malebnou krajinou a von z okna - a na ostatných spolucestujúcich – sa okrem mňa nepozerá nik.
Cítim sa ako v krajine námesačných, priviazaných k telefónom. Čo bude ďalší krok? Má to obdobu vo svete živočíchov?
Nebojme sa, má. Robotníci spoločenského hmyzu sa zväčša tak odtrhnú od reality, že nezažívajú ani radosť z rozmnožovania. Niektoré druhy ani nemajú robotníkov a kradnú túto kastu otrokov stvorených len na prácu a robia z nich otrokov vlastného druhu - a zo systémového hľadiska je práve toto dokonalejšia forma organizácie než tá naša.
Funkčnými, ale nesamostatnými jednotkami sú celé jedince. Takže, drahí rodičia, existujú otroci otroctva, ešte stále je kam cúvnuť, pokojne nechajme deti vzdialiť sa prírode. Vždy sa nájde niekto, kto bude za nás žiť.
Autor: Peter Vršanský, paleontológ
