Hrajú vaše deti počítačové hry? Ak áno, zrejme sa vám do uší dostalo varovanie, že hranie násilných hier vedie k agresívnemu správaniu detí.
Toto tvrdenie obsahuje jasne určenú príčinu a jej následok. Keď sa však pozrieme na vec z argumentačného hľadiska, nemusí to byť také jednoznačné. Lebo, čo ak je to presne naopak, že deti so sklonom k agresivite vyhľadávajú násilné hry? Alebo čo ak existuje nejaká úplne iná, spoločná príčina obidvoch týchto javov?
Lenže netreba zabúdať na známu poučku „korelácia nie je kauzalita“ – teda z toho, že pozorujeme spoločný výskyt dvoch javov, ešte logicky nevyplýva, že je medzi nimi skutočné príčinné puto.
Príkladov falošnej kauzality sa dá vymyslieť ľubovoľne veľa: podľa výskumov je medzi vysokoškolákmi viac homosexuálov, teda vzdelanie zapríčiňuje homosexualitu. Alebo: hokejisti si neperú dresy a vyhrajú niekoľko zápasov v rade, čiže za svoje víťazstvá vďačia tomu, že hrajú v páchnucich dresoch.
Takéto argumenty sú očividne chybné. Dobre, ale ako potom vieme, kedy máme do činenia s pravou kauzalitou?
Odpoveď nie je jednoduchá. Za dobre zdôvodnené príčinné vzťahy sa považujú najmä tie, ktoré boli potvrdené v experimentálnych kontrolovaných podmienkach, kde bol vylúčený vplyv náhodných faktorov. Ale ani to nemusí byť dostatočné.
Veď ako učil už David Hume, všetky príčinné spojenia sú z princípu len hypotetické. Ale o tom azda niekedy nabudúce.
Autor pôsobí na Katedre filozofie a dejín filozofie, FF UK.
Autor: Martin Nuhlíček
