FOTO – REUTERS
. Napriek dramatickému zlepšeniu sociálnych a zdravotných podmienok, vďaka ktorým sa zvýšila priemerná dĺžka života takmer všetkých sociálnoekonomických skupín, žijú bohatí ľudia i dnes dlhšie ako chudobní. Jedna štúdia celkom nedávno zistila, že ľudia s najnižším vzdelaním majú dva- až trikrát vyššiu šancu, že v nasledujúcich desiatich rokoch zomrú, ako ľudia zo spoločenskej špičky.
Medzi chudobnými môže byť rovnaká choroba osudnejšia ako v bohatej časti spoločnosti. U menej majetných osôb sa potvrdila vyššia pravdepodobnosť úmrtia na kardiovaskulárne choroby, infarkt, niektoré formy rakoviny, AIDS, diabetes, chronickú chorobu pľúc, zápal pľúc, chrípku, cirhózu alebo v súvislosti s rôznymi nehodami, vraždami či samovraždami.
Pozoruhodné je pritom to, že tento jav nie je len otázkou rozdielu medzi chudobnými a bohatými. Rozdiely v priemernej dĺžke života sa vyskytujú vo všetkých sociálnoekonomických skupinách, takže napríklad ľudia, ktorí sú takmer na špičke ekonomickej stupnice - a teda dobre situovaní - nežijú rovnako dlho ako ľudia, ktorí sú ešte vyššie.
Prečo je to tak, zostáva tajomstvom. Iste, chudobní ľudia sú menej vzdelaní a nemajú teda dostatok vedomostí o tom, ako sa o seba starať; žijú navyše vo všeobecne horších podmienkach. Sú náchylnejší na rôzne dôsledky nezdravej výživy, preľudnenia, nie práve bezpečných pracovných podmienok a znečisťovania životného prostredia. Mávajú okrem toho sklon k medziľudskej agresii a rizikovému správaniu - čo si veľmi dobre uvedomujú výrobcovia, dodávatelia a inzerenti cigariet, alkoholu, drog, zbraní a nekvalitných, málo výživných potravín.
Ale dôsledok toho, čo obvykle dávame do súvislosti s chudobou - zlá strava, preľudnenie, toxíny, nezdravé návyky atď. - predstavuje len asi 25 percent rozdielu priemernej dĺžky života medzi vrcholom spoločnosti a spodnými priečkami sociálnoekonomického rebríčka. Medzi zostávajúcimi 75 percentami nie je zrejme na vine absolútna núdza, ale skôr menej hmatateľné príčiny, ktoré odrážajú relatívnu chudobu - teda nerovnosť.
Relatívna nerovnosť - na rozdiel od nerovnosti absolútnej - je možno kľúčom k tomu, prečo aj po 150 rokoch existuje súvislosť medzi sociálnoekonomickým stavom a úmrtnosťou, napriek tomu, že za tie roky došlo k obrovským zmenám a vývoju spoločenských i zdravotných podmienok, rizikových faktorov, priemernej dĺžky života, typov chorôb i systémov zdravotnej starostlivosti. To aj dáva tušiť, že riešenie a odstraňovanie zrejmých rizikových faktorov, napríklad zlého bývania, hygieny a pracovných podmienok, nemôže stačiť, hoci je a bude úplne nevyhnutné pre zvýšenie priemernej dĺžky života chudobných a pre zoslabenie vzťahu medzi sociálnoekonomickým stavom a úmrtnosťou.
Prečo si nerovnosť vyberá svoju daň práve na zdraví chudobných ľudí? Môže to byť preto, že nižšie sociálnoekonomické vrstvy spoločnosti ťažšie zvládajú stres. Nielenže je tu oveľa vyššia finančná záťaž, ale aj medziľudské vzťahy a s nimi spojená psychická opora sa tu narúšajú oveľa častejšie. Je dokázané, že kombinácia vysokého stresu a oslabených mechanizmov pre boj so stresom zvyšuje riziko vzniku psychických porúch a že má priamu súvislosť so zníženou odolnosťou proti chorobám.
Chudoba, ale i relatívna núdza, býva spojená aj s ďalšími ukazovateľmi sociálneho postavenia. Rasová diskriminácia, upieranie niektorých občianskych práv a ďalšie spoločenské nevýhody vytvárajú v takto postihnutých ľuďoch pocit nenávisti, neschopnosti a ďalšie stavy duševnej otupenosti, ktoré majú podľa mnohých dôkazov na svedomí odstupňovanie priemernej dĺžky života vo vzťahu k sociálnoekonomickému postaveniu.
Naproti tomu vyšší sociálnoekonomický status akoby zvyšoval povedomie jednotlivca o rizikách spojených s chorobou a smrťou a tak aj schopnosť vyhnúť sa im.
Pravdepodobnosť, že žena vyhľadá užitočnú ochranu, napríklad mamografiu, hoci je dostupná - i cenovo - pre väčšinu ľudí, má nespornú súvislosť so vzdelaním, s majetkom, mocou, prestížou a spoločenskými stykmi.
Ešte treba zistiť, ako sa spoločenská a ekonomická nerovnosť odráža na zdravotnom stave a priemernej dĺžke života. Jedno je však isté: priamy útok na nedostatočnú hygienu, nevyhovujúce bývanie a nezdravé životné a pracovné prostredie a vzdelávacie kampane namierené na rizikové medziľudské správanie riešia len polovicu problému.
Je jasné, že ak sa má medzi chudobnými a bohatými zúžiť priepasť dlhovekosti, musia sa o to pričiniť nielen zdravotníci a sociálni pracovníci. Musíme sa viac zamerať na sociálne faktory, ktoré majú na svedomí zhoršujúci sa zdravotný stav chudobných a ich kratšiu dĺžku života. Choroba a jej liečba je vecou predovšetkým biologických, vedeckých a klinických faktorov; zdravie a dĺžka života sú naproti tomu vecou sociálnej politiky. Problematický stav zdravia obyvateľov si žiada riešenie základných príčin ekonomickej núdze a s ňou spojených princípov a dôvodov triedneho rozdelenia spoločnosti.
Pri úvahách o vzťahu medzi sociálnoekonomickým postavením a dlhovekosťou dôjdeme k zaujímavemu záveru, hádam až k špekulácii. Keby sme znížili úroveň absolútnej chudoby a keby väčšina obyvateľov produkovala len minimum hmotného blahobytu, zdravotnú nerovnosť by to nijako neovplyvnilo. Najpresvedčivejší dôvod pre zníženie relatívnej ekonomickej nerovnosti je preto aj ten najprostejší: cena nerovnosti môže byť otázkou života a smrti.
JEREMIAH A. BARONDESS
(Autor je prezidentom Newyorskej lekárskej akadémie)
Copyright: Project Syndicate, jún 2001
