e je toho už skutočne veľa – ako príklad sa často spomínajú cestovné poriadky vlakov či autobusov. Problémom internetových expertov však je, že vlakom takmer nikdy necestujú.
O ilúziu z užitočnosti množstva informácií z internetu by totiž prišli podobne, ako autor tohto článku nedávno na železničnej stanici v belgickom Liege. Cesta z Bratislavy bola naplánovaná cez internet – zistiť sa dali odchody autobusov do Belgicka, cena lístka, železničný prípoj do holandského Maastrichtu, a hoci sa neskôr ukázalo, že informácie zo slovenskej webovej stránky autobusov Eurolines neboli celkom pravdivé, zdalo sa, že internet poskytol dobrú službu. Na stanici v Belgicku však náhle nebol vytlačený cestovný poriadok nič platný. Internet totiž zabudol upozorniť, že belgické železnice budú štrajkovať. A že autobusy medzi Belgickom a Holandskom už dávno nepremávajú kvôli slintačke a krívačke. Samozrejme – niekde na internete obidve tieto informácie boli, rovnako ako náhle tak potrebná mapa mesta či porovnanie cien taxislužieb. Internet však, bohužiaľ, nikdy nedokáže tieto informácie integrovať – nedokáže poradiť tak, ako prvý anonymný Belgičan: „Ach – vlaky dnes nepôjdu – skúste to miestnym autobusom a od hranice stopom…“
Iným príkladom je problém Ashvina Kumara z Kuvajtu, ktorý pátral po svojom starom priateľovi zo Slovenska. S pomocou náhodne skontaktovaného Slováka sa mu podarilo zistiť, že kamarát Juraj dnes žije v Austrálii a, samozrejme, má aj e-mailovú adresu. Zistiť sa to však nedalo z internetu – bolo nutné zatelefonovať jeho príbuzným, vysvetliť celú situáciu a nechať si adresu nadiktovať. Internet bol opäť schopný pomôcť len v čiastkovom kroku – telefónne číslo sa dalo nájsť v zozname na webe. Hoci Juraj bol „na internete“, z dvoch dôvodov bol prakticky nevypátrateľný. Po prvé, len málokto na webe zverejňuje svoju e-mailovú adresu, keďže by bola hneď zneužitá na zasielanie nevyžiadanej pošty. Po druhé, Juraj má už v e-mailovej adrese meno George a možnosť takejto zmeny by teoreticky mohla napadnúť Slovákovi, ale nikdy nie Kuvajťanovi. Dokonca aj keby Juraj zmenil v mene len jediné písmeno, šanca na jeho objavenie prakticky zaniká – internet nedokáže ani to, čo malé dieťa, rozoznať napríklad podobnosť medzi slovami „Juraj“ a „Juro“.
Viera, že na internete je všetko, vychádza z krásnej predstavy z predminulého storočia, že svet funguje podľa jasných a pravidelných zákonov. Jej prejavom môže byť napríklad názor, že k doprave na určité miesto stačí poznať čas odchodu vlaku a cenu lístka – v skutočnosti však potrebujeme aj množstvo ďalších informácií, ktoré internet nedokáže poskytnúť.
Viera, že technika vyrieši všetky naše problémy, nie je nová, ale dnes opäť – najmä vďaka šikovnému marketingu – prekvitá. V dlhodobom horizonte však nášmu vytriezveniu spôsobenému skutočnými cestami vlakom nikto nedokáže zabrániť.
TOMÁŠ BELLA
