Vírusy rodu Ebola sú známe od roku 1967. Objavili ich náhodou, keď laboratórny pracovník v Nemecku ochorel na neznámu formu hemoragickej (krvácavej) horúčky. Tento človek pracoval s bunkami obličiek opíc mačiakov, ktoré doviezli z Ugandy.
Vírus dostal meno označenie Marburg a neskôr, v roku 1976 opísali vedci aj lokálne epidémie v Zaire a potom v Sudáne - pod názvom hemoragická horúčka ebola. Vyvolali ich príbuzní vírusov označených ako Marburg a dnes má čeľaď práve dva rody: vírusy séroskupiny Marburg a Ebola.
Rozsiahle krvácanie
Takéto vírusové častice nesú proteín, ktorý zabezpečuje prichytenie vírusu na vnímavé bunky a následné preniknutie dnu. Genetickým materiálom vírusov je jednovláknová ribonukleová kyselina a dobre sa rozmnožujú v bunkách opičích obličiek či v bunkách ľudského pupočníka.
Vírusy Ebola sa síce inaktivujú pri teplote 60 stupňov už za pol hodiny, no sú stabilné pri izbovej teplote a dobre odolávajú vysychaniu. Ničí ich aj ultrafialové žiarenie, rozkladajú ho tukové rozpúšťadlá, na dezinfekciu sa používajú aj komerčné činidlá s chlórnou kyselinou či látky na báze fenolu.
Základnou vlastnosťou pri prirodzenej infekcii vírusmi Ebola je ich rozmnožovanie vo vnútornej výstelke ciev, čo je príčinou rozsiahlych krvácaní. Okrem toho dochádza k ďalšej infekcii a v konečnom štádiu sa vírus usídli v pečeni v pečeňových bunkách.
Takéto ochorenie sa začína nešpecifickou horúčkou, vracaním, bolesťami v bruchu a vo svaloch i celkovou slabosťou. Príznaky nastupujú po štyroch dňoch až do troch týždňov po kontakte a na ochorenie vírusom upozorní krvácavý zápal spojiviek, zápal hrtana s krvavým sekrétom a výsev kožnej vyrážky s početným bodkovitými krvácaniami.
Postupne krvácavosť postihuje viaceré sliznice – nosovú, ústnu či žalúdkovú a dochádza k opakovanému vracaniu, k strate tekutín, k zastaveniu močenia až k hemoragickému šoku.
Prenáša sa krvou
Vírusy Ebola/Zaire a Ebola/Sudan sú endemické v rovníkovej Afrike. Samotný názov Ebola pochádza od názvu rieky, v ktorej údolí sa nachádza nemocnica, kde hospitalizovali prvé prípady choroby v roku 1976. Choroba sa vtedy rozšírila aj na lekárov, ošetrujúci personál i na ostatných pacientov.
Základným opatrením pri takýchto problémoch je všeobecná karanténa, prísna izolácia pacienta a dôsledná ochrana ošetrujúceho personálu či laboratórnych pracovníkov. V zásade totiž horúčku ebola považujeme za možnú prenosu z chorého na zdravého človeka.
Deje sa to predovšetkým krvou, krvavými slinami, vývratkami, stolicou, potom či inými výlučkami človeka. Prenos nastáva priamym kontaktom a, našťastie, iba v menšej miere aerosólom. Predpokladá sa, že zdrojom infekcie sú primáty, netopiere či hlodavce.
Hrozí nám teraz epidémia eboly? V minulosti, keď vírus nebol ešte známy, na občasné vzplanutie ochorenia vymierali v stredoafrickej džungli celé osady - úmrtnosť na ochorenie je 50 až 80 percent. Vďaka ich izolovanosti v džungli a karanténe, ktorej základom bolo prerušenie komunikácie s postihnutou lokalitou, však menšie lokálne epidémie v minulosti nikdy neviedli k pandémii katastrofického rozsahu.
Prísne izolovať
V priebehu posledných rokov sa však situácia zmenila. Rozšírila sa turistika, zrýchlilo sa cestovanie, narástol počet lokálnych konfliktov a s tým súvisiaca migrácia obyvateľov postihnutých oblastí. Pri dlhom inkubačnom čase ochorenia – do troch týždňov sa riziko rozšírenia eboly enormne zvýšilo.
Pri nezvládaní situácie, chaose a nedostatočných karanténnych opatreniach v krajinách, kde vypukli lokálne epidémie (Pobrežie Slonoviny a susediace krajiny) sa riziko šírenia infekcie zvyšuje.
Očkovacia látka neexistuje, proti tejto vírusovej infekcii nie sú žiadne antivirotiká, takže jediným účinným opatrením je prísne dodržiavanie protiepidemických opatrení. Našťastie, vzhľadom na charakter tejto infekcie je veľmi málo pravdepodobné pandemické rozšírenie po svete.
Zatiaľ však neexistuje a nepomáha nič lepšie ako včasné odhalenie prvých príznakov ochorenia a prísna izolácia chorého a kontaktných osôb.
Autor je virológ, Virologický ústav SAV.
Autor: Fedor Čiampor
