"Váš návrh zákona je neprijateľný, lebo kvôli vám padla vláda,“ zaznie v parlamente.
Alebo: „Vy sa mi tu nemáte čo vyjadrovať k rodine, keď ste nehlasovali za ústavnú ochranu manželstva.“
Pravdepodobne ste sa s čímsi podobným stretli. Sú to takzvané argumenty ad hominem, ktoré vlastne nie sú ani pravými argumentmi, skôr akýmisi pseudoargumentmi. Podstatou takýchto chybných argumentov je, že diskutujúci sa snaží odviesť pozornosť od jadra veci pomocou útokov na osobnú, odbornú alebo morálnu integritu svojho oponenta.
Cieľom je odňať váhu oponentovým tvrdeniam. Inak povedané, kto nevie diskutovať vecne, púšťa sa do očierňovania protivníka.
Po príklady pritom netreba chodiť ďaleko. Ak si vezmeme tie z úvodu textu, tak otázka prijateľnosti nejakého zákona je úplne nezávislá od toho, kvôli komu padla vláda. A relevantnosť vyjadrení o rodine, logicky, nijako nesúvisí s tým, kto ako predtým hlasoval.
Biedne argumenty však nie sú iba výsadou hradného kopca. Koľkokrát môžeme počuť klasické „tomu nemôžeš rozumieť, si ešte príliš mladý“, alebo „nepoučuj nás o manželstve, keď si sám slobodný“.
Zvláštnym prípadom argumentácie ad hominem je potom genetický klam, podľa ktorého chceme protivníka diskvalifikovať pre jeho pôvod alebo jeho osobnú históriu.
Logika však pripúšťa, ak to trochu preženieme, že aj vrah sa môže legitímne vyjadrovať o hodnote života – ak sú jeho úsudky platné a premisy naozaj pravdivé, dokonca môže doslova vedieť, čo hovorí.
Pri argumentovaní je totiž najdôležitejšie sústrediť sa na samotné argumenty.
Aj keď to znie triviálne, dôsledné dodržiavanie tohto pravidla je triviálne už oveľa menej.
Autor pôsobí na Katedra filozofie a dejín filozofie, FF UK.
Autor: Martin Nuhlíček
