Prečo ste sa stali vedcom?
Keď sa začal Tisov slovenský štát, zmenili sa hodnoty a s nimi sa aj zaviedol kult Štefánika ako veľkého Slováka. Pri oslave jeho výročia náš učiteľ na základnej, vtedy ľudovej, škole poznamenal, že nik z nás nebude takým veľkým človekom. Asi to bola kritická chvíľa – vtedy som si povedal, že Štefánik bude mojím vzorom. V tom okamihu som sa rozhodol, že svoj život zasvätím vede.
Človek si dokáže skôr predstaviť, že nejaký chlapec chce byť konštruktérom áut alebo lekárom.
Kľúčová bola druhá svetová vojna. Keď ruské vojská postupovali cez Československo, zastavili sa počiatkom februára 1945 pred Liptovským Mikulášom. Stáli tam dva mesiace bez toho, aby sa front hýbal. Naša dedina bola tesne za frontom na ruskej strane. Rusi nariadili evakuáciu, museli sme sa vysťahovať a žili sme vo veľkej biede na Spiši. No keď sme sa vrátili, dedina bola vypálená a vykradnutá.
Ako vyzerala?
Náš dom bol totálne zničený. No pod strechou mal môj ujo, učiteľ, obrovskú zbierku kníh, ktoré si nahromadil z biedneho učiteľského platu. Na ňu – presnejšie na knižnicu – padol granát, ktorý ju totálne rozhádzal. Našťastie, tento delostrelecký granát zabrzdila sama knižnica. Moji rodičia mi prikázali, aby som tieto rozhádzané papiere potom upratal. Trvalo mi to asi pol roka – celý čas som trávil medzi zvyškami knižnice, v ktorej bola aj klasická beletria, ale aj knihy o vede a filozofii, Všetko som hltavo čítal. A vtedy som dostal tam zásluhou rozbitej knižnice ako trinásťročný gymnazista svoje prvé univerzitné vzdelanie.
Ako vyzerala táto veda v päťdesiatych rokoch?
Bolo to obdobie, keď sa verilo, že veda nás spasí.
A to sa dnes neverí?
Neverí.
Prečo?
Možno sám trochu prispievam k tomu, aby sme boli k tejto viere skeptickí. Presvedčením bolo, že veda nám pomôže zodpovedať večné otázky, ktoré si kládla filozofia. Jednou z téz kognitívnej biológie, ktorej sa dnes venujem, je, že naše obmedzenia poznania sveta sú dané biológiou. Sme druh, ktorý je limitovaný svojou poznávacou schopnosťou – od dokonalého poznania nás oddeľuje čosi, čo ja nazývam kantovskými bariérami.
Čiže veda nemôže byť všemocná už len preto, že my si v sebe nesieme biologické hranice, ktoré nedokážeme prekročiť?
Áno. A nielen my. Svet každého živého tvora je uzavretý medzi takýmito bariérami. Predstavte si jednoduchého chrobáka, ktorého zoológovia nazývajú skarabeus alebo po slovensky hnojival. Rozmnožuje sa tak, že svoje oplodnené vajíčka kladie do trusu vyšších živočíchov. V jednom náučnom prírodovedeckom filme ukazovali hnojivala, ako pred sebou valí guľôčku z trusu. Tá mu uviazne v tráve a on s ňou ťažko zápasí – my máme dojem, akoby to zviera cieľavedome postupovalo a cítilo sa šťastne, keď prekážku prekoná. Lenže tento chrobák nič nevie o koňovi, z ktorého pochádza ten trus, o voze, ktorý kôň ťahal a o sedliakovi, čo koňa poháňal. Keby existoval chrobačí filozof, aké by asi boli jeho špekulácie o svete? Nejaký prorok medzi hnojivalmi by možno vytvoril aj hnojivalové náboženstvo. A ľudský druh nie je v podstate odlišný od hnojivalov, len náš svet, zavretý v našich bariérach, je o čosi zložitejší, ako je svet hnojivalov. Nerobme si ilúzie, aj naše pravdy sú obmedzené a náš svet je to, čo vnímame v našich hraniciach.
Ako ste sa vlastne dostali do Prahy?
Keď som maturoval, prírodovedecká fakulta v Bratislave sa iba rodila. Vybral som si štúdium v Prahe, kde na Karlovej univerzite prírodné vedy mali dlhú tradíciu. Bolo to najdôležitejšie rozhodnutie môjho života.
Prečo?
Prišiel som tam začiatkom päťdesiatych rokov, už po komunistickom prevrate, keď ešte na krátky čas ponechali na univerzite starých profesorov. Začali ich síce likvidovať, ale ešte učili. Mojím učiteľom fyzikálnej chémie bol napríklad Jaroslav Heyerovský, jediný československý vedec ocenený Nobelovou cenou. Biochémia, ktorú som si zvolil ako svoju špecializáciu, aj v Prahe práve iba začínala.
Tam ste sa stretli s kvasinkami?
Áno, kvasinka je ešte jednoduchšia ako je hnojival, a jej svet je ešte jednoduchší ako svet hnojivala. Ja som sa však vďaka kvasinkám naučil bádateľskému princípu: na riešenie vedeckého problému si treba zvoliť čo najjednoduchší modelový organizmus. Často sa odvolávam na skúsenosť amerického neurovedca Erika Kandela. Ako adolescent zažil koncom roku 1938 vo Viedni protižidovský pogrom, Krištáľovú noc. Stala sa jeho celoživotnou traumou, ktorú sformuloval do otázky, ako sa môže vysoko vzdelaná a kultúrna spoločnosť, ktorá v jednom dejinnom okamihu vytvorila hudbu Haydna, Mozarta a Beethovena, v inom okamihu zvrhnúť do takého hrozného barbarstva? Jeho rodina unikla pred nacizmom do Ameriky. Tam si mladý Erik povedal, že odpoveď na otázku bude hľadať štúdiom histórie, neskôr psychiatrie, potom biochémiu mozgu, spočiatku ľudského, po čase myšieho. Nakoniec skončil skúmaním jednoduchého nervového systému morského slimáka aplýzie a za výskum aplýzie dostal v roku 2000 Nobelovu cenu. Keby bol písal premudrelé eseje o ľudskej prirodzenosti, k Nobelovej cene by sa určite nedopracoval.
Čiže vlastne hovoríte, že keďže skúmať človeka bolo technicky nemožné, vaše kvasinky boli dobrým spôsobom, ako začať?
Tak.
Prečo práve kvasinka?
Je bežná a ľahko sa získava. V tom čase francúzsky mikrobiológ Jaques Monod, ktorý mimochodom tiež získal Nobelovu cenu v roku 1965, hlásal zásadu, že čo je pravda pre baktériu E. coli, to je pravda aj pre slona. Na to sme vtedy verili. A pre kvasinky boli rozhodujúce praktické dôvody, v obchode sa dalo kúpiť droždie.
Obyčajné droždie?
Áno. Hoci napríklad spočiatku nás experimentovanie s droždím zviedlo k chybným záverom. To, čo sme považovali za mutanty, bola obyčajná kontaminácia inými kvasinkami v pekárskom droždí.
