BRATISLAVA. Veľmi málo diel v modernej kultúre dokáže vytvoriť úplne nový žáner, ktorý bude v ich kúsku popkultúry dominovať nasledujúce desaťročia.
V hudbe to dokázali Beatles v šesťdesiatych rokoch či Grandmaster Flash. V počítačových hrách rovnakú vec dokázala začiatkom deväťdesiatych rokov hra Wolfenstein 3D, ktorej voľné pokračovanie vyšlo minulý týždeň.
Generácia ľudí na prelome dvadsiatky a tridsiatky si dnes Wolfensteina pamätá ako na svoju prvú dospelácku hru. Spomienky neklamú, keď vyšiel, spôsobil malú revolúciu.
Nový žáner
Komplikované trojrozmerné bludisko obvešané svastikami a stovky nacistických vojakov, ktorých musí hráč poraziť. Na pomery roku 1992, keď firma id Software hru vydala, bol Wolfenstein 3D mimoriadne násilná záležitosť.
Vojaci umierali v rozmazaných gejzíroch krvi a celá akcia sa navyše odohrávala z pohľadu prvej osoby. V Nemecku hru zakázali úplne a pred uverejnením na konzolách od Nintenda z nej odstránili krv aj časť odkazov na nacistický režim.
Svojím spôsobom však definovala celý žáner videohier. Otvorila cestu nielen pre akčné hry z pohľadu prvej osoby, ale aj pre grafické násilie a rádovo temnejšie témy.
Trvalo roky, kým akčné hry dospeli a začali tému vojny a násilia brať naozaj vážne, Wolfenstein však túto diskusiu začal. A hlavný hrdina B. J. Blazkowicz je dodnes jedným z mála židovských herných protagonistov.
Hry si ďalších desať rokov od Wolfensteina požičiavali aj formát ozbrojeného hrdinu zamknutého v bludisku s tajnými miestnosťami a zamknutými dverami, za ktorými čakajú ďalší nepriatelia.