BRATISLAVA. Je to vaša prvá spomienka. No pochádza až z veku dvoch či trebárs štyroch rokov a čo sa dialo predtým, to si jednoducho nepamätáte. Vedcom sa teraz podarilo priniesť možné riešenie tohto problému - výskum na myšiach naznačuje, prečo o niektoré spomienky prichádzame.
Dôvodom môže byť vznik nových nervových buniek v mozgu a dôsledkom strata niektorých dávnejších informácií. Mozog sa od nich očisťuje pri vytváraní nových spomienok.
Rýchly rast
Hipokampus je dôležitým miestom na uchovávanie našich spomienok.
Nová štúdia v magazíne Science ukazuje, že práve procesy v tejto časti mozgu môžu byť kľúčové pri ich prípadnej strate. A, paradoxne, kľúčom je vznik nových neurónov, ktoré by mali viesť práve k lepším pamäťovým schopnostiam. No rast neurónov zároveň ohrozuje staršie informácie.
„Tieto objavy nás veľmi prekvapili,“ priznáva pre magazín Nature neurovedkyňa Sheena Josselynová, ktorá výskum viedla. „Väčšina ľudí si myslí, že nové neuróny znamenajú lepšiu pamäť."
Hypotézu, že proces zabúdania môže súvisieť s rastom nových buniek v mozgu, testovali vedci na pokusných myšiach. Porovnávali dospelé a mladé hlodavce a skúmali, ako dlho pretrvá ich strach získaný po elektrických šokoch v špeciálnom prostredí.
Mladé myši, ekvivalent asi ročného dieťaťa u ľudí, na takúto asociáciu zabudli už v priebehu dňa, dospelé zvieratá si zlú skúsenosť pamätali týždne. Dôvodom mohla byť neurogenéza, rýchly vznik nových neurónov u mladých zvierat.
Aby vedci svoje výsledky otestovali, rôznymi spôsobmi, genetickými aj chemickými podporili u starších zvierat vznik nových nervových buniek. A výsledkom bolo znovu kratšie obdobie, počas ktorého mali dospelé myši strach v pokusnom boxe. Fungovalo aj naopak: ak mladučkým hlodavcom spomalili vznik nových neurónov, dokázali si spomienku uchovať dlhšie.
Pomôcť ľuďom?
„Viac neurónov zlepšuje budúcu schopnosť získavať nové spomienky," dodáva Josselynová. „Ale pamäť je založená na akýchsi okruhoch či slučkách. Ak k nim čosi pridáte, dáva zmysel, že túto pamäť narušíte."
Problémom výskumu je, že sa nedá preniesť na ľudí. Bolo by neetické podrobiť ich chemickým či genetickým zásahom, ktoré by umožňovali overiť tieto výsledky. Samotné zistenia by však mohli viesť k lepšiemu pochopeniu napríklad Alzheimerovej choroby i k jej prípadnej terapii.
