Recenzia: Dark Souls budete nenávidieť. A naučí vás umierať

Hru na recenziu poskytla spoločnosť Cenega.

Umriete. A potom znovu a znovu. Budete umierať neustále, niekoľkokrát už počas úvodnej časti, keď sa vám Dark Souls 2 pokúsi vysvetliť svoje základné princípy. Umriete ešte predtým ako pochopíte, ako útočiť a brániť sa.

Práve smrť bude ten neustále opakujúci sa stav, ktorý vás bude sprevádzať celou touto hrou. A nasledujúca frustrácia i odhodlanie, že tentokrát to už dáte, že toho silného nepriateľa na konci konečne, na dvadsiaty pokus porazíte. No kým sa k nemu dostanete, medzičasom vás zabije obyčajný pešiak, bezvýznamná potácajúca sa postavička so starým mečom.

Takto budete umierať bez ohľadu na schopnosti a úroveň vašej postavy. Preto to základné odporúčanie zaznie hneď: Dark Souls na vás vyleje kýble frustrácie. Ak ste zvyknutí na videohry, ktoré vám prakticky nekladú odpor, ktorých príbeh uháňa vpred poprestrihávaný strhujúcimi videosekvenciami, na hry, kde nemusíte až tak premýšľať a v ktorých sa umiera len pri vašej extrémnej hlúposti, tejto sa vyhnite. Budete ju považovať za hlúpu, zbytočnú a v priebehu dvoch hodín ju začnete nenávidieť.

No ak tento úvodný pocit prekonáte, možno vás chytí. Dnes sa už takéto hry – z rozumných i obchodných dôvodov – väčšinou nerobia. Ale trochu tej nostalgie i pocitu „tomu bohdá nebude“, na ktorom je vlastne založený celý jej gameplay, robí z Dark Souls 2 jeden z tých zaujímavejších počinov.

Neprísť o duše

Najskôr však zabudnite na nejaký duchaplný príbeh. Predstieranie medzi jednotlivými súbojmi je v tomto prípade slaboduché ešte aj na pomery akčných RPG. A zabudnite tiež na to, že váš mág (hocičo) na 50 leveli je nesmrteľný borec, ktorý odparí svojich protivníkov jediným pohľadom.

Pripravte sa skôr na relatívne škaredú (na konzolách) videohru, ktorá vás bude nútiť pokračovať najmä preto, že chcete dokázať čosi sami sebe. Podobne ako vo Flappy Bird.

Predstavte si to totiž nejako takto: ste prakticky nesmrteľná osoba, ktorá putuje herným svetom a pokúša sa „prežiť“ čo najdlhšie. Prežiť znamená, že keď umriete – a verte, vy budete umierať neustále – objavíte sa pri najbližšom ohnisku a bez duší.

Duše sú totiž kľúčové: univerzálne platidlo i skúsenosti, za ktoré si môžete nakupovať veci, kúzla, otvárať ďalšie úrovne či schopnosti postavy. Ak vás zabijú, prídete o tieto duše, ktoré zostanú na mieste vašej smrti. Ak máte šťastie, dokážete sa k nim dostať a medzičasom neumrieť znova.

Správne investovať

To nie je úplne jednoduché, pretože ovládanie to hráčovi veľmi neuľahčuje. Keď pohľad zaseknete na protivníkovi, postava sa zvykne rozbehnúť inde, než zamýšľate. A ak ho nezaseknete, potom, najmä zbraňami určenými na dlhšiu vzdialenosť, nemusíte vôbec trafiť.

Vlastne zbrane (a zameranie postavy) - akoby prvá časť hry bola vymyslená najmä v prospech mečov a štítov, lukostrelci či mágovia to majú spočiatku podstatne ťažšie. Teda, ešte ťažšie než ťažké. Zároveň platí, že vlastnosti si môžete zlepšovať prakticky ľubovoľne a ak v istom okamihu zistíte, že výhodnejšie pre vás budú meč a štít, bráni vám v ich využití iba nedostatok duší.

Dôležitým zistením je tiež fakt, že vaši protivníci po nejakom čase miznú (dajú sa v rámci hry vrátiť späť). Čiže ak niekoľkokrát „vymlátite“ celú pasáž, otravní protivníci sa napokon už neobjavia.

Je to dobré aj zlé zároveň: prídete o relatívne pohodlný zdroj duší, zároveň vás však nik neotravuje počas cesty za čímsi dôležitejším.

Komu áno a komu nie

Dark Souls je veľmi zvláštna hra. Nie preto, že jej cieľom sú skôr hardcore hráči, ani nie preto, že jej podstatou je neustála nutnosť prekonávať samého seba. Ale preto, že toto všetko dokáže dávkovať tesne na hrane toho, že ju nevyhodíte von oknom. Pretože presne vtedy, keď to chcete urobiť, porazíte ďalšieho bossa.

Najväčším rizikom však je, že nie každý má dostatok takejto trpezlivosti. To je vlastne dôvod, prečo od nás táto videohra dostáva dve, a nielen jedno hodnotenie. A to nijako nesúvisí s jej grafikou, chýbajúcim príbehom a motiváciou vášho konania, nudnými zvukmi a hudbou či neprehľadným levelovaním. Kľúčová je hrateľnosť – inak, kedy ste to mohli o nejakej hre povedať naposledy?

Ak ste príležitostný hráč, ktorý nerád umiera a jeho trpezlivosť stačí nanajvýš na dva pokusy, po pár hodinách budete chcieť Dark Souls vrátiť, prípadne niekomu predať. Budete ju nenávidieť a považovať za najväčšiu hlúposť, akú ste za posledné roky hrali. Táto hra jednoducho nie je pre vás a vyhnite sa jej veľkým oblúkom.

Ak patríte do druhej skupiny hráčov, rovnako budete túto hru nenávidieť. Lenže to vás zároveň motivuje ju hrať znovu a znovu - a znovu a znovu umrieť.

Lenže napriek tomu vo vás ostane čosi, čomu sa najlepšie blíži označenie „zážitok“. Ak sa vám nové Grand Theft Auto zdalo nudne jednoduché, naposledy ste v hre umreli v roku 1998 a chýbajú vám výzvy – a pár faciek vášmu egu – siahnite sem. Dostanete poriadnu dávku koncentrovanej pokory.